Vznik Slovenského štátu a vpád maďarských vojsk
29. septembra 1938 bola v Mníchove uzavrená
dohoda o odtrhnutí pohraničného územia od Československa. To bol začiatok
konca spoločného štátu Čechov, Slovákov a Rusínov. 13. marca 1939 sa
povstaním odtrhla Podkarpatská Rus a 14. marca vyhlásilo Slovensko svoju
samostatnosť. Osud zvyšku republiky bol uzavretý hneď na ďalší deň,
keď Česko obsadilo Nemecké vojsko a vyhlásilo Protektorát Čechy a Morava.
Z predvojnového Československa tak prežilo iba okliešťené Slovensko
pod názvom Slovenský štát. Západ krajiny však obsadilo Nemecko vytvorením
ochranného pásma (Schutzzone) a všetky vojenské objekty boli zabavené,
vrátane asi 40 lietadiel.
Maďarsko ako južný sused vyvolával konflikty so Slovenskom
už od jesene 1938, keď dokonca maďarské vojsko niekoľko krát prekročilo
hranice a došlo ku niekoľkým leteckým bojom. Ďalším krokom bolo obsadenie
Podkarpatskej Rusi krátko po vyhlásení jej samostatnosti.
23. marca 1939 maďarské jednotky prekročili východnú
hranicu Slovenska a začali postupovať do vnútrozemia, pričom narazili
na odpor slovenskej armády. Letectvo neustále vykonávalo prieskumné
lety a bombardovacie útoky na maďarské zoskupenia. Počas týchto bombardovacích
útokov v prvom dni nevyhlásenej vojny zahynuli piloti stíhacích lietadiel
Avia B-534 por. Svetlík a des. Devan.
Na druhý deň prešla slovenská armáda do protiútoku.
Por. Prháček bol zostrelený v Avii B-534 maďarskou stíhačkou Fiat CR-32.
Na pomoc východu priletela aj posilová skupina skúsených stíhačov z
Piešťan. Na obed bol pozemnou paľbou poškodený a následne na to stíhačkou
Fiat CR-32 zostrelený pozorovací Letov Š-328. Pilot slob. Pažický a
por. Švento zahynuli. Centrum slovenského letectva bolo vtedy na letisku
v Spišskej Novej Vsi, čo neuniklo Maďarom a tak chceli zorganizovať
nálet 27 bombardérov Ju 86K-2 a 27 stíhačiek Fiat CR-32. V skutočnosti
sa kvôli rôznym príčinám nad Spišskú Novú Ves dostalo iba 10 bombardérov
a 9 stíhačiek. Celkovo po útoku zostalo na zemi poškodených 7 lietadiel
a zahynulo 12 ľudí, z ktorých iba jeden bol letec - por. Udut. Protivzdušná
obrana bola nefunkčná a proti odlietajúcim lietadlám vzlietol iba čat.
Cyprich na Avii B-534.
Po 24. marci 1939 letecká činnosť ustala a slovenské
vojsko postupne vytláčalo nepriateľa späť ku hraniciam, 26. marca bolo
uzavreté prímerie, 28. marca boju úplne zastali a celý konflikt bol
po politických rokovaniach uzavretý. Dva dni marcových bojov sa stali
prvým bojovým krstom nového slovenského letectva.
Kampaň
proti Poľsku
Aj vo vzťahoch s Poľskom neustále narastalo
napätie. To si nárokovalo ďalšie územia na severe Slovenska a na potvrdenie
týchto požiadaviek úzko spolupracovalo s Maďarskom. Slovensko preto
využilo ťaženie nemeckej armády proti Poľsku na opätovné získanie tohto
strateného územia. Slovensko poskytlo Nemecku niektoré letiská s vedomím,
že v prípade odmietnutia by ich Nemecko obsadilo násilím. 28. augusta
prebehla mobilizácia. Samotný útok 1. septembra začal (po počiatočnom
váhaní J. Tisu) až po nátlaku nemeckej strany a to bez súhlasu F. Čatloša.
Po niekoľkých dňoch nečinnosti prileteli rôzne nemecké jednotky Luftflotte
4 na letiská v Spišskej Novej Vsi, vo Vinnom a v Žiline. Na Slovensku
sa tak v tom čase nachádazlo 108 bombardérov, 16 Zerstörerov, 30 stíhačiek
a 21 ostatných lietadiel. Do bojov zasiahlo slovenské letectvo až 7.
septembra, keď trojica Avií B-534 letky 45 zostrelila poľské prieskumné
lietadlo Lublin R-XIII. Činnosť letectva však spočívala v sprevádzaní
nemeckých bombardérov a v prieskumných letov. Bojová činnosť ustala
okolo 11. septembra 1939, keď pozemné vojsko znovu získalo kontrolu
nad spornými územiami. Po kapitulácii Poľska 21. septembra boli oficiálne
vrátené všetky územia, ktoré boli násilne odtrhnuté od Slovenska.
Slovenské letectvo zohralo v tomto ťažení malú úlohu,
ale získané skúsenosti boli neoceniteľné v neskorších bojoch.
Stabilizácia
a vývoj lietania na Slovensku
Po vzniku nezávislého Slovenského štátu
stratila pôvodná organizácia v armáde význam. Kritický bol najmä nedostatok
leteckého personálu (všetci vojaci českej národnosti boli odsunutý do
Protektorátu), ktorý sa nenapravil ani po povolaní zálohy. Preto bol
v októbri 1939 znížený počet letiek, ktoré boli zároveň prečíslované.
Takýchto reorganizácií Vzdušných Zbraní bolo ešte niekoľko.
Už od apríla 1939 sa začali cvičiť noví piloti jednomiestnych
a dvojmiestnych lietadiel ako aj pozorovatelia a od roku 1940 aj mechanici
a palubní telegrafisti. Koncom roku 1939 bola otvorená Vojenská akadémia
v Banskej Bystrici a vo februári 1940 Vysoká vojenská škola v Bratislave.
Výcvik prebiehal na rôznych miestach až do 15. apríla 1940, keď bola
založená Letecká škola v Piešťanoch pri Cvičnej letke. Frekventantov
školy tvorili absolventi základného pilotného výcviku Hlinkovej Gardy
(HG) a neskôr Slovenského Leteckého sboru (SLeS). Pre veľkú vyťaženosť
letiska v Piešťanoch bola v októbri letecká škola presunutá do Trenčianskych
Biskupíc.
Druhou významnou aktivitou slovenského letectva bol
nákup leteckej techniky, ktorý začal už koncom roka 1939. Jednalo sa
najmä o stroje B-534, Š-328, Ba-122, Bš-122, E-241 a neskôr aj E-114
a E-39G. Takisto boli zrušené viaceré zastaralé alebo neletuschopné
lietadlá ako A-11, A-211, A-100, Ap-32, Š-16 alebo jediný stroj typu
Aero MB-200. Kvôli nedostatočnej kapacite leteckých dielní bolo viacero
strojov (23 kusov B-534 a Š-328) opravovaných v Protektoráte.
Politiku Slovenského štátu však neschvaľovalo viacero
príslušníkov Vzdušných Zbraní. Preto došlo ku niekoľkým dezerciám letcov
do zahraničia. Za zmienku stojí napríklad nevydarený pokus o úlet dvoch
mechanikov (!) Rajtáka a Krošláka do Poľska alebo tajný odchod veliteľa
letectva (!) pplk. Ambruša do Juhoslávie a odtiaľ do Francúzska. Novým
veliteľom sa stal generál Pulanich a dezercie ustali.
Prvé
nasadenie armády a letectva proti ZSSR
Už v máji 1941 bolo jasné, že Nemecko
zaútočí na ZSSR. Slovenské letectvo sa po reorganizáciach pripravovalo
na najhoršie a posílilo letecké jednotky na severe a juhu krajiny. 22.
júna 1941 ako rýchla reakcia na vzniknutú vojnovú situáciu bola vytvorená
Rýchla Skupina Slovenskej armády. Slovenská strana bola veľmi aktívna,
pretože predpokladala riešenie problému prinavrátenia južných a východných
oblastí Slovenska, ktoré teraz patrili Maďarsku. Skupina postupovala
dokonca rýchlejšie ako nemecké vojská, čoskoro však bola pretransformovaná
na Rýchlu brigádu a nakoniec na Rýchlu divíziu.
2. júla 1941 vyrazili ďalšie dve slovenské divízie
na Ukrajinu, ktoré boli sprevádzané leteckými jednotkami (letky 1, 2,
3, 12, 13 a zo začiatku aj letka 11). Bojová činnosť letiek spočívala
v taktickom prieskume a v sledovaní pohybu vlastných pozemných síl.
Veľké problémy spôsobovala neskúsenosť posádok lietadiel. Čoskoro pribudla
ďalšia úloha - stíhací doprovod nemeckých pozorovacích lietadiel ďaleko
za líniu frontu, kde však boli Avie B-534 ľahko zraniteľné.
Najdlhšie na fronte ostala stíhacia letka 12, ktorá
vykonala aj 2 útoky na pozemné vojská a niekoľko krát sa stretla aj
so sovietskými lietadlami (často hlásenými ako I-17). Až 7. septembra
zaznamenala víťazný boj - Drlička zostrelil I-16. Na druhý deň to isté
zopakoval Kocka, keď tiež zostrelil sovietsky I-16. Ku tretiemu zostrelu
sa nikto neprihlásil napriek tomu, že bol Nemcami oficiálne uznaný slovenskej
letke. Podobných stretnutí s nepriateľom bolo viacero, ale už bez vzájomných
strát.
Druhá zostávajúca letka bola 1. letka, ktorá slúžila
ako vzdušná ochrana Rýchlej divízie. V auguste sa k nej pripojila letka
12. Na prelome septembra a októbra po zaradení Rýchlej divízie pod nemecké
velenie sa slovenské lietadla opäť dostali do každodenného kontaktu
so nepriateľskými lietadlami, avšak vďaka neskúsenosti sovietských pilotov
nezaznamenali žiadne straty.
Kvôli problémom so zásobovaním, opotrebovaním strojov
a blízkosťou zimy boli lietadlá koncom októbra postupne sťahované späť
na Slovensko.
Výcvik
letcov a mechanikov v Dánsku
Po skúsenostiach získaných na ruskej
fronte bolo rozhodnuté, že sa vytvorí aspoň jedna letka s modernými
stíhacími lietadlami Messerschmitt Bf 109. Problém bol však v chýbajúcich
lietadlách a nevycvičenosti slovenských pilotov. Preto 26. februára
1942 odišlo 105 príslušníkov Slovenských Vzdušných Zbraní ku nemeckému
leteckému útvaru Jagdgruppe Drontheim na stíhacej základni Grove v Dánsku.
Výcvik bol zameraný komplexne - pilotáž stíhacích Bf 109E (19 pilotov),
ich technická obsluha (47 mechanikov) a ostatná obsluha (zbrojári, rádiomechanici
a pod.). Po niekoľkých letoch na Arade Ar 96B sa prešlo na Bf 109B,
D a E. Od 3. júna sa začali vracať piloti späť na Slovensko s lietadlami,
ktoré používali na výcvik, pričom v tom čase už boli slovenským majetkom.
Všetkých 30 strojov rôznych verzií (Bf 109D až Bf 109E-7) však už opotrebovaných
a zastaralých. Po návrate vytvorilo 14 vycvičených pilotov 13. stíhaciu
letku v Piešťanoch, ktorá mala byť použitá ako letecká ochrana slovenskej
Rýchlej divízie, bojujúcej v Rusku.
Podobný výcvik o rok neskôr vykonala aj nová 41. bombardovacia
letka. Preškolenie na Heinkel He 111 sa vykonávalo od júna 1943 na Ukrajine
v Saki, kde sa presunulo viac ako 200 príslušníkov SVZ. V septembri
1943 sa po intenzívnom výcviku presunuli dve najúspešnejšie posádky
He 111 do Greifschwaldu v Nemecku. Po ďalšom intenzívnom výcviku sa
vrátili v októbri na Slovensko, pričom použité lietadlá He 111 boli
vrátené do Nemecka. Postupne sa vrátil aj zvyšok 41. letky z Ukrajiny.
Druhé
nasadenie armády a letectva proti ZSSR
Po odchode leteckých jednotiek z Ukrajiny
v októbri 1941 ostala Rýchla a Zaisťovacia divízia bez ochrany vlastného
letectva. Najmä Zaisťovacia divízia, ktorá sa premiestnila do Žitomira
v tyle frontu cítila problém nedostatočnej ochrany najmä kvôli prítomnosti
partizánov. Preto bola vytvorená Skupina Vzdušných Zbraní pri Zaisťovacej
divízii a koncom júna 1942 poslaná do poľa. Tvorili ju stíhačky B-534
letky 11 a lietadlá Š-328 letky 1. Letka 2 zabezpečovala kuriérnu službu
medzi Slovenskom a Žitomirom. Letky 1 a 11 najčastejšie vykonávali prieskumné
lety. Partizáni boli na úseku ZD málo aktívny, pretože slovenské jednotky
s nimi udržiavali tajné styky. Po výmene veliteľa ZD a po niekoľkých
zločinoch príslušníkov ZD na civilnom obyvateľstve nastal pomalý a postupný
úpadok jednotky. Aj preto na konci augusta zintenzívnela činnosť partizánov
a slovenským lietadlám pribudli aj útoky na pozemné ciele. Koncom októbra
1942 bola 1. letka stiahnutá späť na Slovensko.
Počas následujúcich týždňov bolo niekoľko lietadiel
poškodených paľbou zo zeme. V novembri sa vrátila na Slovensko ak 2.
letka. Toto malo čakať aj 11. letku, ktorá však napriek prichádzajúcej
zime ostala v Rusku. Stalo sa tak vďaka zásahu mjr. Ďuranu, ktorý prikázal
vybaviť lietadlá B-534 lyžami a mechanici dostali zahrievacie agregáty
motorov. V apríli 1943 boli vystriedaní piloti čerstvými silami. Okrem
pilotov boli vymieňané aj lietadlá za stroje 3. letky.
Počas celého nasadenia ZD sa zväčšoval úpadok morálky
vojakov, ktorý sa prejavoval dezerciami na ruskú stranu, takže nakoniec
divízia stratila dôveru nemeckého velenia, bola premenovaná na 2. technickú
divíziu a v októbri 1943 sa začal jej presun do Talianska. Preto boli
v rovnakom čase stiahnuté aj všetky letecké jednotky späť na Slovensko.
Tretie
nasadenie stíhacieho letectva proti ZSSR
Koncom októbra 1942 sa presunula z Piešťan
na východný front ku Azovskému moru stíhacia 13. letka, ktorej velil
stk. O. Ďumbala. Vo výzbroji mala sedem slovenských Bf 109E. Tentoraz
však letka nespolupracovala slo slovenskými pozemnými jednotkami, ale
bola začlenená do II. gruppy stíhacej eskadry JG 52 ako jej 13. slovenská
letka (označenie 13./JG52). Operovala na južnom úseku rusko-nemeckej
fronty nad Krymom, Kubáňou a Azovským morom. Postupne sa presúvala po
rôznych základňach - Majkop, Kerč, Taman, Anapa (tu pobudla najdlhšie),
znovu Taman a Kerč a nakoniec Bagerovo. Vzhľadom na zastaranosť "Emilov"
bola 13. letka v januári 1943 prezbrojená na Bf 109F a od marca na Bf
109G. Tieto lietadlá však boli Nemeckom iba zapožičané, takže niesli
aj nemecké označenie. Zvyšné slovenské "Emily" boli postupne vrátené
späť na Slovensko.
Slovenskí piloti rýchlo preukázali svoje kvality.
Už mesiac po príchode na front pri vôbec prvom zaznamenanom vzdušnom
súboji piloti 13. letky zostrelil 3 sovietské lietadlá Polikarpov I-153.
Najlepším stíhačom sa stal zast. Režňák s 32 zostrelmi a troma nepotvrdenými.
Boli však aj straty - štyria piloti zahynuli. V júni 1943 prišla na
front druhá skupina (II. garnitúra) slovenských pilotov vedená stk.
J. Páleničkom, ktorá vystriedala I. garnitúru (po preškolení na Bf 109G,
pretože na Slovensku boli len staršie "Emily"). V tom čase
sa na Slovensku cvičila III. garnitúra, ktorá sa však na front už nedostala.
Okrem iného to spôsobili piloti II. garnitúry. ktorí sa na rozdiel od
predchádzajúcej skupiny vyhýbali bojom a dokonca niekoľko pilotov preletelo
na sovietskú stranu. Nemci hneď zistili, že sú to iný Slováci, ako ich
predchodcovia. Sám veliteľ II/JG52 hptm. G. Barkhorn si osobne preveril
slovenských pilotov v boji. Akonáhle však boli vo vzduchu bez dozoru,
ich bojová morálka zase opadla. Tým sa stali nespoľahlivým nemeckým
spojencom a preto bolo rozhodnuté o ich stiahnutí z frontu kvôli "morálnemu
opotrebeniu". 13. letka tak koncom októbra zanechala svoje lietadlá
na fronte a presunula sa späť na Slovensko.
O celkovom úspechu slovenských pilotov svedčí spolu
210 potvrdených zostrelených lietadiel počas dvanástich mesiacov nasadenia
na fronte a odlietaných okolo 2000 operačných letov.
Letecká
výroba na Slovensku
Predvojnové plány leteckej výroby na
Slovensku boli veľkolepé, avšak komplikovaná politická a vojenská situácia
ich prerušila a z plánovanej továrne pri Trenčíne zišlo. Napriek tomu
fungujúce Letecké dielne v Trenčianskych Biskupiciach dali dobrý základ
na vznik novej leteckej výroby.
Ambiciózna továreň ing. Mráza z Chocne v Protektoráte
mala obmedzené aktivity a tak využila možnosti na Slovensku. Na začiatku
jari 1941 vznikla v Nitre jej pobočka s názvom "Továreň na lietadlá
ing. J. Mráz". Pod vedením ing. Rubliča tam vzniklo turistické
a športové lietadlo "Zobor" I, ktoré konštrukčne vychádzalo
z osvedčeného predvojnového typu Be-555 Superbibi. Ďalšou aktivitou
ing. Mráza bol projekt leteckého závodu v Trenčianskych Biskupiciach.
Avšak po zaradení firmy Mráz do zbrojného programu RLM sa v Nitre začali
vyrábať klzáky Schulgleider SG.38 a vetrone Kranich. Aj nedokončená
továreň v Trenčianskych Biskupiciach prešla do nemeckých rúk - prevzala
ju firma Flugzeugwerke Weser-Bremen. Tá zmenila názov na "Továreň
na dopravné prostriedky" (TDP) a začala s výrobou lietadiel Ju
87D-5 presne podľa nemeckej špecifikácie. Výroba bežala až do začiatku
roku 1945, pričom päť strojov prebralo slovenské letectvo a ďalšiu časť
prevzala vznikajúca letecká jednotka Ruská oslobodzovacia armáda gen.
Vlasova. Okrem toho sa v TDP vyrábali aj rôzne diely na Ar 96. Ďalšia
výroba bola zastavená kvôli neperspektívnosti Stuky a uvažovanému prechodu
na niektorý stíhací typ. Preto už od mája 1944 začala spolupráca TDP
s pražskou firmou Škoda-Kauba Flugzeugbau-Prag. Z viacerých prototypov
vybrala RLM sériovú výrobu 1000 ks stroja označeného SK 257 (pôvodne
prototyp V-4). V TDP boli zmontované dva prototypy, pričom prvý bol
odvezený do Prahy na skúšky. Podľa nich upravili v Trenčíne druhý prototyp
a vyrobili 5 kusovú overovaciu sériu modifikovaných SK 257. Všetky hotové
stroje boli nakoniec preletené do Prahy. Tak na Slovensku skončilo krátke
obdobie vlastnej leteckej výroby.
Americké
nálety na Slovensko
Od začiatku roku 1944 sa Slovensko ako
spojenec Nemecka a zároveň súčasť jeho priemyslu dostalo na zoznam cieľov
15. USAAF dislokovanej v južnom Taliansku. Ohrozovaná bola najmä Bratislava
a veľké zbrojovky v Dubnici a Považskej Bystrici. Ale možná hrozba vychádzala
aj z iných cieľov, najmä v Hornom Sliezsku a vo Viedni, pretože letové
trasy amerických bombardérov viedli ponad Slovensko. Útoky USAAF ešte
zosílili od júna 1944, keď bola vyhlásená tzv. "Battle of fuel".
V snahe obrániť kľúčové oblasti na Slovensku bol už v auguste zriadený
pohotovostný roj štyroch lietadiel Bf 109E na letisku Vajnory. Velil
mu zvk. F. Cyprich, ktorý bol po troch mesiacoch vystriedaný npor. V.
Kriškom. Na začiatku roku 1944 bol pohotovostný roj nahradený celou
13. letkou, nazvanou ako "Pohotovostná letka Vzdušných zbraní".
Jej výzbroj však tvorilo 11 starších lietadiel Bf 109E a dokonca aj
dve Avie B-534 a jedna Bk-534. Všetky tieto lietadlá boli zastaralé
v porovnaní s lietadlami USAAF. Preto sa v januári 1944 objednalo 15
moderných lietadiel Bf 109G-6, ktoré boli zaradené do 13. letky.
Pohotovostná letka vykonávala striedavo cvičné a bojové
štarty, pri ktorých sa nič mimoriadne nestalo. Až do 13. apríla 1944,
keď rtk. R. Božík zostrelil nemecké lietadlo Bf 110G-2 od II/ZG1, ktoré
ho predtým napadlo. Božík však nahlásil zostrel amerického B-24 Liberator,
ktorý mu bol aj priznaný. Zachránený nemecký strelec totižto tvrdil,
že ho zostrelil Mustang, pričom netušil, že si vďaka hranatému ukončeniu
krídel pomýlil staršieho slovenského "Emila" s Mustangom.
V máji 1944 bola 13. letka presunutá z Vajnor do Piešťan
a jej činnosť bola čoraz intenzívnejšia. Minister národnej obrany však
vydal veliteľovi 13. letky ústny a tajný rozkaz, aby sa vyhýbali bojovým
stretom a šetrili lietadlá na pripravované ozbrojené protifašistické
povstanie. Preto piloti lietali s 1000 metrovým prevýšením ponad americké
bombardovacie zväzy a sledovali útoky nemeckých a maďarských stíhačov.
Ku porušeniu nedošlo ani po náletoch na Bratislavu. O pár dní však už
bolo všetko inak.
Zánik
Pohotovostnej letky
16.6.1944 Potovostná letka opäť vzlietla
proti zväzom amerických bombardovacích lietadiel. Ani tentoraz do bojov
nezasiahli napriek tomu, že cieľom náletu bola rafinéria Apollo v Bratislave.
Na jednej strane poslúchli rozkaz gen. Čatloša, na druhej strane neplnili
úlohy, na ktoré boli určení. Navyše príslušníci Deutsche Luftwaffenmision
in der Slowakei pred npor. J. Puškárom označili pasivitu slovenských
pilotov ako zbabelosť. Urazený Puškár sa rozhodol pri najbližšom nálete
američanov demonštračne zaútočiť.
Ten prišiel 26.6.1944 - ráno o 8:40 štartovalo z letiska
v Piešťanoch 8 slovenských Bf 109G-6 proti americkým bombardérom blížiacim
sa ku Bratislave. Skôr ako sa podarilo utvoriť zostavu, veliteľ J. Puškár
dal osudný povel na útok. Následujúce udalosti sa udiali vo veľmi krátkom
časovom slede - Puškár zaútočil na Liberator, avšak hneď sa za neho
zavesili tri Mustangy 52.FG, ktoré ho prenásledovali až nad Trnavu,
kde sa v horiacom stroji zrútil do poľa. Jeho číslo Ocvirk bol tiež
napadnutý dvoma Mustangami, ale podarilo sa mu bez podvozku núdzovo
pristáť. Druhá dvojica dopadla podobne. Na Štaudera zaútočili Mustangy
52.FG, zasiahnutý motor sa zadrel a začal horieť, takže musel ihneď
núdzovo pristáť na brucho. Jambor mal menej štastia, pretože jeho Messerschmitt
po zásahoch Mustangami začal horieť, pilot z neho vyskočil, ale bol
zasiahnutý paľbou amerických letcov, padák sa zavrel a bezduché telo
dopadlo na zem. Vedúci tretej dvojice Lang zaútočil na osamotený B-24
z 459.BG, ale bol zostrelený sprievodnými Lightningami a zrútil sa v
strmhlavom lete. Geletko, šokovaný po tragickej strate svojho vedúceho,
otočil svoj stroj a vrátil sa späť do Piešťan. Bol jediným pilotom,
ktorý pristál s nepoškodeným lietadlom. Vedúci poslednej dvojice Zeleňák
stále zápasil so svojim poruchovým motorom, keď naňho zaútočili sprievodné
P-38. Okamžite sa obrátil späť na letisko, ale za sebou mal 11 Lightningov.
Američania si však navzájom zavadzali a Zeleňák sa tak dostal až nad
Piešťany. Prenásledovanie vydržala iba trojica Lightningov, ktorá Zeleňáka
počas nepodareného pristávania zostrelila. Stroj tvrdo dosadol do poľa
bez podvozku. Osamotený Božík pri návrate na základňu dva krát zaútočil
na zaostávajúcu B-17, ktorú poškodil, pričom sám utŕžil rany do krídla.
Pred príletom do Piešťan musel počkať, kým odtiaľ odletia Lightningy,
ktoré zostrelili Zeleňáka.
O 9:50 bolo dokonané - Pohotovostná letka prestala
prakticky existovať. 5 Messerschmittov bolo zostrelených, dva ďalšie
ťažko poškodené (nikdy už neboli opravené), traja piloti zahynuli a
jeden utrpel ťažké zranenia. Letka tak v priebehu hodiny stratila polovicu
svojich lietadiel, s ktorými sa počítalo v plánovanom ozbrojenom povstaní.
Slovenské
Národné Povstanie
Od začiatku roku 1944 sa sovietsko-nemecká
fronta neustále približovala ku východnej hranici Slovenska. Preto armáda
vytvorila tzv. Východoslovenský zbor, ktorý mal tieto hranice brániť.
Naopak plány slovenského velenia na prevrat počítali s jej využitím
na sprístupnenie cesty do vnútra Slovenska. Súčasťou zboru bola aj Skupina
vzdušných zbraní, umiestnená na letisku Išla pri Prešove. Tvorilo ju
40 slovenských najmodernejších lietadiel a v zázemí tak ostali iba zastaralé
lietadlá. Nemci však realisticky odhadli možnosť zlyhania Východoslovenského
zboru a koncom augusta ho začali odzbrojovať a internovať. Wermacht
začal obsadzovať územie Slovenska, ale slovenská armáda sa mu postavila
na odpor - 29. augusta bolo vyhlásené Slovenské národné povstanie. Bohužiaľ
piloti Východoslovenského zboru nemali spojenie so stredným Slovenskom,
takže nepoznali novú situáciu a rozhodli sa preletieť na sovietsku stranu.
Ráno 31. augusta (dva dni po vzniku SNP) odštartovalo 26 lietadiel s
81 letcami a pristáli v okolí Ľvova. Tak prišlo SVZ o svoje najkvalitnejšie
stroje.
Povstalecké letectvo bolo sústredené na letisku Tri
Duby, kde bola dovtedy umiestnená Letecká škola SVZ. Techniku tvorili
dva Bf 109E bez munície, niekoľko B-534 a Š-328 a množstvo ďalších nepoužiteľných
strojov. Táto jednotka niesla názov "Kombinovaná letka" a
velil jej npor. Šinglovič (neskôr npor. Kriško). Začiatkom septembra
prileteli zo ZSSR dva slovenské Bf 109G, dva Š-328 a jeden FW 189, ktoré
letke citeľne pomohli, aj keď bol stále nedostatok munície. Kombinovaná
letka vykonávala najmä ochranu vzdušného priestoru povstaleckého územia,
ale útočila aj na nemecké jednotky a zaisťovala zásobovanie. Prvý zostrel
dosiahol štb. rtm. Cyprich na Avii B-535 (!), keď zostrelil maďarský
Ju 52/3m. Celkovo letka dosiahla 6 zostrelov. Luftwaffe si tieto aktivity
hneď všimla a vykonala viacero bombardovacích náletov na Tri Duby, pričom
povstalcom vždy spôsobila väčšie straty. Pomoc prišla opäť zo ZSSR,
keď priletel 1. čs. stíhací letecký pluk (1.čsslp), ktorý tvorili dobrovoľníci
československej armády v RAF a slováci Matušek a Dobdovodský (obaja
v roku 1943 uleteli od 13. letky na východnom fronte). Celkovo dosiahol
pluk 13 zostrelov. Povstanie bolo materiálne zásobované veľmi intenzívnym
nočným leteckým mostom zo ZSSR (lietadlá B-25, C-47 a Lisunov Li-2)
a dokonca priletelo aj niekoľko strojov B-17G z Talianska s Mustangami
P-51B ako ochranou (z 52.FG - bývalý protivník slovenských Bf 109G).
Späť odvážali najmä zostrelených amerických pilotov.
Presila nemeckých jednotiek a ich postup do centra
povstania nútila povstalcov na ústup, viazlo zásobovanie až nakoniec
25. októbra 1944 (po dvoch mesiacoch bojov) bolo letisko na Troch Duboch
evakuované. Schopné lietadlá vrátane 1.čsslp preleteli do ZSSR, ostatné
stroje boli zapálene a vojaci odišli do hôr. Bol to prakticky koniec
Slovenského letectva - územie Slovenska bolo obsadené Nemcami, piloti
sa skrývali a lietadla boli zničené.
Koniec
SVZ a druhej svetovej vojny
Po ukončení povstania bol osud letectva,
celej armády a zároveň aj Slovenského štátu naplnený. Nemci zoskupili
opustené lietadlá (najmä niekoľko Bf 109G v Piešťanoch a Ju 87D v Spišskej
Novej Vsi) a ich ďalší osud je neznámy. Niektorí slovenskí piloti, ktorí
zhodou okolností neodišli do hôr alebo do ZSSR, boli prehováraní na
vstup do Luftwaffe. Nikto z nich však už nechcel spolupracovať s Nemcami.
Piloti, ktorí odišli do hôr, pôsobili ako partizáni a prežili zimu.
Na jar bolo postupne oslobodzované Slovensko sovietskou a rumunskou
armádou. Tým sa zavŕšilo krátke a pohnuté obdobie samostatného Slovenského
štátu. Po oslobodení sa opäť obnovila spoločná predvojnová republika
Čechov a Slovákov, avšak už pod priamym vplyvom Sovietského zväzu. "Priateľstvo"
Československa a Sovietskeho zvazu je však už úplne iná história.
|