Generálna ofenzíva nemeckých vojsk v druhej polovici októbra 1944 donútila aj najväčších povstaleckých optimistov uvažovať nad najhoršími variantmi katastrofického scenára. Politické vedenie povstania, SNR, na svojej poslednej schôdzi na povstaleckom území 23. októbra 1944 schválila operatívny návrh na prenos kompetencií pléna na predsedníctvo. Toto opatrenie sledovalo jasný cieľ: zabezpečiť fungovanie SNR aj po porážke povstania. Vzhľadom na okolnosti, ktoré priniesli nasledujúce dni, sa však nepodarilo zachovať ani predsedníctvo (jeho jednotliví členovia prešli do ilegality, po slovensky - rozutekali sa). O deň neskôr odletela do Ľvova delegácia SNR s kompetenciami pre oslobodené územie. V tom istom čase sa podarilo evakuovať do Sovietskeho zväzu aj všetko zlato a cenné papiere, ktorými disponovali povstalecké orgány. Zlato zhabané slovenským Židom, ktoré bolo pri postupe Nemcov evakuované z Kremnice do Banskej Bystrice, bolo duchaprítomnosťou zodpovedných pracovníkov mincovne tiež zachránené pred konfiškáciou okupačnými vojskami.
     Ako prvá z vojenských jednotiek bol evakuovaný 25. októbra 1944 1. čs. stíhací pluk z letiska na Troch Duboch. Kombinovaná letka, ktorá sa vyznamenala v prvých týždňoch povstania, bola odvelená na územie oslobodené sovietskou armádou za účelom preškolenia na nové typy strojov už v polovici októbra. Už 23. októbra dni pred tým bol pluk nútený opustiť poľné letisko Zolná, pretože ho ohrozoval postup 18. divízie SS Horst Wessel od juhu. Všetky letuschopné stroje dostali príkaz odletieť na sever do Krosna alebo na juhovýchod do oblasti Debrecína, ktorý už bol v sovietskych rukách. Pozemný personál jednotky sa podľa rozkazu presunuli do Banskej Bystrice a potom na Donovaly. Z desiatich stíhačiek La-5 FN a 2 Me 109 G jeden La-5 bol zničený pri pristátí a jeden Me-109 narazil v mrakoch do masívu Nízkych Tatier (pilot Kubovič zahynul). jedna skupina vrátane veliteľa pluku kpt. Fajtla pristála v Poľsku a druhá na maďarsko-rumunskom pomedzí. Presun oboch skupín bol sťažený nepriaznivým počasím s hustou oblačnosťou, let bol možný len podľa palubných prístrojov, čo sa odrazilo aj v dramatických okolnostiach pristátia jednotlivých lietadiel. Pluku bol 28. 10. udelený čestný titul "Zvolenský" a čs. vojnový kríž 1939 a potom sa v rámci 1. čs. zmiešanej leteckej divízie v poslednej fáze vojny zapojil do bojov o Ostravu a Moravskú bránu a v máji 1945 bol jednou z prvých čs. jednotiek, ktoré prišli do Prahy.
     26. 10. bolo stanovište veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku a jeho štáb presunutý na Donovaly. Odtiaľto vydal ešte v ten istý deň gen. Viest rozkaz na opustenie Banskej Bystrice bez boja do rána nasledujúceho dňa. Ústup vojska smerom na Staré hory a Donovaly mali kryť elitné jednotky 2. paradesantnej brigády.
     Ráno podľa očakávania povstaleckého velenia vstúpil zo smeru od Zvolena do vyprázdneného mesta pluk Schill, a po ňom pravé krídlo 18. SS divízie Horst Wessel, postupujúce od Brezna. Zároveň sa trestaneckej brigáde SS Dirlewanger podarilo vo Veľkej Fatre obísť postavenia partizánov v Blatnickej a Necpalskej doline, zmocniť sa výšiny Ploská a odtiaľ prejsť do Revúckej doliny, ktorá umožňuje prístup k Donovalom a Banskej Bystrici od severu. Ústup povstaleckej armády na Donovaly, kde sa podľa pôvodných plánov malo pokračovať v ozbrojenom odpore, sťažovali neustále nálety lietadiel Luftwaffe, ktorá útočila na ustupujúce jednotky bombardovaním a paľbou z palubných zbraní. Týmto spôsobom bola zničená takmer všetka zostávajúca povstalecká ťažká bojová technika a dopravné prostriedky. 2. paradesantná brigáda prišla pri týchto náletoch o celý svoj trén.
     Na Donovaloch sa uskutočnili posledné rokovania politických a vojenských orgánov povstania. V noci z 28. na 29. 10. vydal gen. Viest rozkaz armádnym jednotkám na prechod do hôr, na partizánsky spôsob boja. Podľa tohto rozkazu mal odpor oddielov 1. čs. armády na Slovensku pokračovať v nasledujúcich oblastiach:
-I. taktická skupina vo V. Fatre
-II. taktická skupina na južných svahoch N. Tatier
-III. taktická skupina na severných svahy Poľany, kde malo sídliť aj veliteľstvo armády a jeho štáb
-IV. taktická skupina na južných svahoch N. Tatier (podľa iných prameňov na severných svahoch Poľany)
-V. taktická skupina na južných svahoch N. Tatier
-VI. taktická skupina na severných svahoch N. Tatier a v Liptove
-2. paradesantná brigáda na severných a južných svahoch Prašivej ako záloha

     Rozkaz sa však nedostal ku všetkým jednotkám. Dezorganizácia pri ústupe počas generálnej ofenzívy okupačných vojsk zapríčinila stratu spojenia s väčšinou oddielov. Tieto jednotky sa rozpadli alebo sa pridali k partizánskym skupinám, operujúcim v okolí. Niektorí velitelia si rozkaz vyložili po svojom a povolili mužstvu rozísť sa. Rozkaz povstaleckého velenia splnili predovšetkým jednotky II., III., a VI. taktickej skupiny a 2. paradesantná brigáda. Pre väčšinu armádnych oddielov prechod do hôr znamenal dlhé obdobie útrap a neistoty. Velenie totiž nepredpokladalo takýto vývoj a nevybudovalo dostatok zásobovacích základní pre vysoký počet ľudí (niektoré odhady uvádzajú až 60 000 mužov). Jedine III. taktická skupina disponovala na Poľane opevnenou základňou, na ktorej mal pokračovať odpor a mala slúžiť ako sídlo velenia. Podobné základne sa budovali počas októbra napr. aj v Kremnických vrchoch na výšine Flochová (I. taktická skupina), ale po ústupe do hôr sa s nimi už zjavne nepočítalo.
     Gen. Viest a gen. Golian sa pod ochranou vysokoškolského strážneho oddielu pokúsili dostať sa z Donovál prechodom údolia Hrona na nové veliteľské stanovište na Poľane. Predstavitelia HŠPO a komunistického odboja ich (napr. podľa memoárov A. N. Asmolova a G. Husáka) údajne prehovárali odísť s nimi na Prašivú, avšak obaja generáli, ktorí sa celý čas povstania usilovali udržať si politické lobistické skupiny od tela, odmietli. V Pohronskom Bukovci boli 3. 11. zajatí okupačnými jednotkami a odovzdaní nemeckým bezpečnostným orgánom. Príslušníci SD ich eskortovali do Banskej Bystrice, neskôr do Bratislavy a nakoniec do koncentračného tábora Flossenburg, kde sa ich stopy strácajú. S najväčšou pravdepodobnosťou boli začiatkom roka popravení v Berlíne.
     Podobný osud postihol aj americkú a britskú vojenskú misiu. Väčšina ich členov padla do zajatia nad Polomkou po Vianociach. Boli odtransportovaní do koncentračného tábora Mauthausen, kde boli v januári popravení. Prežilo len päť mužov.
Približne 20 000 ľudí, väčšinou partizánov, členov HŠPH (bývalého HŠPO s rozšírenou právomocou na Čechy a Moravu, ktorému šéfoval N. A. Asmolov), komunistických funkcionárov a zvyšky 2. paradesantnej brigády a II. taktickej skupiny (s kpt. Stanekom) ustúpilo cez Kozí chrbát na Prašivú a potom pod Ďumbier, do Kľačianskej dol. (severné svahy N. Tatier). Tlak nemeckých vojsk ich 10. 11. donútil prejsť cez masív Chabenca do Lomnistej doliny, kde sa armádne a povstalecké jednotky reorganizovali a rozptýlili a štáb HŠPH tu pôsobil až do oslobodenia.
V severovýchodnej časti N. Tatier (medzi Čertovicou a Demänovskou dolinou) sa zorganizoval 4. partizánsky pluk z vojakov VI. a časti II. taktickej skupiny. Operoval medzi obcami na rozhraní Liptova a Spiša. Ďalšie zvyšky II. taktickej skupiny sa pridali k partizánskym oddielom v Gemeri. Ostatné partizánske oddiely zostali na mieste, alebo sa snažili prebiť cez front.
     Aj po ústupe do hôr pracovala na Červenej jame pri Troch vodách tajná muničná továreň, ktorá zásobovala povstalcov predovšetkým výbušninami.
     Účinnou zbraňou partizánskych oddielov bola aj propaganda medzi vojakmi okupačných jednotiek. Tajne rozširované letáky vyzývali na prelome rokov 1944 a 1945 zložiť zbrane a prebehnúť k partizánskym skupinám, pretože vojna už pre Nemecko bola prehraná. Najväčší úspech mali tieto výzvy najmä u vojakov slovenskej Domobrany a pracovných oddielov a u maďarských vojakov, medzi ktorými sa šírili aj bez propagandy silne porazenecké nálady. Ojedinele boli zaznamenané aj dezercie z radov Wehrmachtu, SS či POHG.
     Nemci zablokovali prístupy do N. Tatier zo všetkých strán v nádeji, že povstalcov donútia vzdať sa pre neznesiteľné životné podmienky a zároveň podnikali príležitostné trestné výpravy do dolín s cieľom likvidácie partizánskych skupín (väčšinou neúspešne). V podhorí N. Tatier, ale aj iných slovenských pohorí sa neslávne vyznamenávali prepadmi obcí, ktorých obyvateľstvo podozrievali s napomáhania partizánom a uskutočňovali brutálnu genocídu civilného obyvateľstva. Podieľali sa na nej tzv. Jagdkomandá, protipartizánske jednotky Abwehrgruppe 218-Edelweiss, Jozef (zložená z príslušníkov POHG) a Einsatzgruppe H (pod velením J. Witisku z SD). Smutný osud postihol nie len obce v podhorí N. Tatier (Baláže, Kalište, miesta masakier Nemecká, Kremnička), ale aj mimo povstaleckej oblasti (Ostrý Grúň, Kľak, Skýcov, Tokajík…). Niektoré represie voči civilnému obyvateľstvu sa uskutočňovali dokonca ešte pár dní pred oslobodením jednotlivých regiónov (napr. Baláže 20. 3. 1945).
     Situácia na európskych frontoch sa zatiaľ menila každý mesiac, čo nepriamo ovplyvňovalo aj situáciu na Slovensku. Karpatsko-duklianska operácia v októbri zamrzla na mŕtvom bode, uviazla v nepriechodnom teréne. V novembri a decembri však sovietske velenie zahájilo východoslovenskú operáciu. Červená armáda v ,nej do konca roku 1944 oslobodila Sobrance, Michalovce, Humenné, Trebišov (1. a 4. ukrajinský front) a na juhu Šahy a Levice 20. dec. (2. ukrajinský front). Na väčšine európskych bojísk sa však postup spojencov zastavil a na prelome rokov dokonca Nemci podnikli prekvapujúce protiútoky (Ardeny, okolie Budapešti). Začiatkom roka 1945 západní spojenci, zaskočení ardenskou ofenzívou, požiadali Stalina o zvýšenie tlaku na východnom fronte. 12. januára maršal Žukov zahájil visliansko-oderskú operáciu. V januári a februári pokračovali na našom území sovietske vojská v tlaku smerom na Košice a na silne opevnené územie na sútoku Dunaja, Hrona a Ipľa. V marci boli prerazené hlavné nemecké obranné línie a do konca apríla bolo oslobodené celé Slovensko. Podiel povstaleckých vojakov a partizánov (jednotky na celom Slovensku od zimy podriadené štábu partizánskeho hnutia 4. ukrajinského frontu) spočíval v koordinácii ich činnosti s akciami Červenej armády 1. čs. armádneho zboru a 4. rumunskej armády. Na tomto mieste treba spomenúť operácie pri oslobodzovaní Čierneho Balogu 28., 29. januára 1945, Liptovského Hrádku vo februári 1945 a neúspešný pokus o dobytie Liptovského Mikuláša.
 

- späť k "Príspevkom" -