Junkers Ju 87 Stuka

Verzia D-5: - celokovový dvojmiestný strmhlavý bombardér - pôvod: Nemecko - rok vzniku: 1935 - rozpätie/dĺžka/výška: 14,98 / 11,50 / 4,01 m - nosná plocha: 33,80 m2 - vzletová maximálna hmotnosť: 6585 kg s bombou 500 kg - dolet: 1530 km - dostup: 7500 m - motor Junkers Jumo 211 J-1 o vzletovom výkone 1420 koní - rýchlosť maximálna: 400 km/h - výzbroj: jeden pohyblivý guľomety MG 81 Z v kabíne, strieľajúci smerom dozadu a dva pevné kanóny MG 151/20  inštalované v krídle, strieľajúce vpred - možnosť niesť bomby od 250 kg do hmotnosti 1000 kg na centrálnom podtrupovom závesníku a na závesníkoch pod vonkajšími časťami krídel ďalšie bomby alebo špeciálne kontajnery

Ju 87 vznikol na základe súťaže o konštrukciu strmhlavého bombardéra ako náhradu za Hs 123. Lietadlo skonštruoval ing. Hermann Pohlmann. Bol to celokovový dolnoplošník s bohato preskleným krytom dvojmiestnej kabíny, pevným podvozkom s veľkými neohrabanými krytmi a charakteristickým lomeným krídlom v tvare písmena W, na ktorom boli zavesené klapky Junkers. Prvý prototyp vzlietol 17.9.1935. Za plnej podpory Ernsta Udeta (šéf Technisches Amt RLM) sa zrýchlil vývoj konštrukcie, takže do konca roku 1936 bolo vyrobených 10 prvých predsériových strojov Ju 87A-0. Sériová verzia A nebola u nemeckých pilotov príliš obľúbená, pretože mala nízky výkon motora (640 koní), malý dostup a krátky dolet. Verzia Ju 87B už bola dosť odlišná. Po prvý krát boli použité sirény "Jericho Trompeten", ktoré mali veľmi veľký psychologický účinok na nepriateľa. Táto verzia zohrala najvýznamnejšiu úlohu pri poľskej kampani, pri obsadzovaní západnej Európy a v bojoch v Stredozemnom mori. Avšak už pri útoku na Veľkú Britániu sa silno otriasla povesť o nepremožiteľnosti Stuky. Od roku 1941 sa začala vyrábať modernizovaná verzia Ju 87D, ktorá bola nasadená najmä na východnom fronte. Palubné verzie C a E sa sériovo nestavali. Ďalšou verziu Stuky bola protitanková Ju 87G. Vychádzala z verzie D-5, avšak pod krídla boli upevnené dva kanóny BK 3,7 s kalibrom 37 mm. Cvičná verzia bola označené ako Ju 87H.
   Toto lietadlo preslávil okrem Göbbelsovej propagandy najmä Hans Rudel, ktorý dosiahol za celú kariéru na Ju 87 pri 2530 bojových letoch okrem iných aj 519 zničených sovietských tankov a 9 lietadiel zostrelených v leteckých súbojoch. Zaujímavé bolo aj to, že na relatívne neohrabanom lietadle nikdy nebol zostrelený nepriateľským stíhačom !

Ju 87 na Slovensku

ing. arch. Štefan Androvič

    Zavlečenie Slovenska do vojny vyžadovalo aj postupnú modernizáciu jeho letectva, ktoré bolo zastarané a po technickej stránke vo veľmi opotrebovanom stave. Medzi typmi, o ktoré slovenské vojenské orgány prejavili záujem, boli aj nemecké strmhlavé bombardovacie lietadlá Junkers Ju 87 Stuka.
    O možnosti nákupu týchto strojov slovenské orgány začali jednať ešte v roku 1940, keď sa zakladala letecká škola v Trenčianských Biskupiciach a vyberal sa sortiment lietadiel použiteľných a perspektívnych pre výcvik. Jednania však neboli úspešné. Po vstupe slovenskej armády do vojny proti Sovietskemu zväzu sa potreba modernizácie letectva stala ešte viac aktuálnejšou a okrem iných opatrení došlo i k obnoveniu jednania o dodávkach Stuk. Tentokrát sa však predmet slovenského záujmu posunul zo všeobecnej roviny do presne špecifikovanej požiadavky na nákup verzie Ju 87B. Jednania prebiehali až do jari 1942, ale bez úspechu, pretože letecká výroba Ríše nestačila pokryť ani úbytok spôsobený s pribúdajúcim rozsahom vojnových operácií na území ZSSR a v severnej Afrike. Ďalšie opakované požiadavky slovenských orgánov na dodávku Ju 87 boli nakoniec jedným z dôvodov nemeckého návrhu na zavedenie výroby týchto lietadiel priamo na Slovensku. Predpokladom plnenia tohto návrhu však bola podmienka, že celú výrobu budú organizovať nemecké firmy pre Luftwaffe ako hlavného spotrebiteľa a že slovenské letectvo dostane iba časť vyrobených strojov.
    V tej dobe začala ambiciózna choceňská firma Mráz budovat v Trenčianských Biskupiciach pobočku svojho slovenského závodu v Nitre. Firma sa orientovala na výrobu športových lietadiel, ktoré si získali dobrú povesť už pred vojnou a slovenský závod, na rozdiel od choceňského materského podniku, v dôsledku rozdielných pomerov v Protektoráte a na Slovensku, získal určitú relatívnu technicko-hospodársku samostatnosť. To vyhovovalo kapitálovým podnikateľským záujmom, menej však už zámerom integrácie Nemcami kontrolovaného vojenského priemyslu. Firma Mráz sa týmto intenciám bránila, ale nakoniec muselo všetko ustúpiť vojenským záujmom Ríše a v Trenčianských Biskupiciach sa postupne začala zavádzať výroba Ju 87 v rámci integrovaného strojárenského koncernu „Herman Görings Werke“. Ešte pred dokončením prevzala výrobné priestory nemecká firma Weser Bremen, ktorá sa stala skutočným užívateľom rodiacej sa Slovenskej továrne na lietadlá v Trenčianských Biskupiciach a do výrobného programu sa dostaly stroje Junkers Ju 87 D-5. V marci 1943 slovenské MNO objednalo prvú sériu týchto lietadiel pre vlastné letectvo. Niektoré staršie pramene uvádzajú iba 12 objednaných Ju 87 D-5, ale v objednávke slovenského MNO z dňa 14.3.1943 sa však výslovne uvádza 20 kusov. Predbežná cena za jedno lietadlo sa pohybovala okolo 2,2 mil. Ks a termín dodania do 1. februára 1944. V konečnej podobe mali stroje presne odpovedať nemeckému vzoru v prevedení podľa špecifikácie RLM, tzn. s motormi dodanými z Nemecka, rovnako ako výzbroj a výstroj včítane padákov, bombových zameriavačov, rádiostanice a bombových závesov.
    Okrem vlastnej objednávky bola naviac uzavrená dohoda s Deutsche Luftwaffemision in der Slowakei o výcviku slovenských posádok a poskytnutí služieb nemeckých inštruktorov, ktoré mala platiť slovenská strana. MNO rozhodlo, že sa na Ju 87 preškolí celá stíhacia letka 11, včítane pozemného personálu. Teoretický výcvik začal už na jar 1943.
    Dňa 16.8.1943 bolo v Trenčianských Biskupiciach objednaných ďalších 30 lietadiel Ju 87 D-5 za rovnakých podmienok, ale bez udania dodacieho termínu. Viaznúca kooperácia v dodávkach rôznych komponentov (bombové závesy, motory, podvozkové nohy atď), ktoré Továreň na dopravné prostriedky (TDP) dostávala od iných výrobcov prostredníctvom koncernu Weser, pôsobila výrobe značné ťažkosti. Na doporučenie nemeckých poradcov MNO objednalo ďalších 12 strojov priamo v Nemecku s tým, že v prípade včasnej dodávky prvej série z Trenčianských Biskupíc môže byť táto požiadavka anulovaná. V dôsledku vojnových udalostí a vývoja na Slovensku došlo ku určitým komplikáciam, v rámci ktorých sa pôvodne dohodnutá požiadavka na výrobu v TDP musela zredukovať. Podľa dokumentu slovenského MNO mala TDP z päťdesiat objednaných strojov dodať iba 36 kusov slovenskému letectvu, aby mohli byť aspoň čiastočné kryté aj požiadavky maďarského letectva a leteckej jednotky generála Vlasova. Po dodaní 36 lietadiel slovenskému letectvu mala výroba v TDP končiť, ale v skutočnosti sa pretiahla až do jari 1945 vo forme výroby náhradných dielov. Výroba celých Stuk dobiehala od októbra 1944 do konca januára 1945 a časť z týchto dodatočne vyrobených lietadiel bola určená pre formujúcu sa leteckú jednotku Ruskej oslobodeneckej armády gen. Vlasova.
    Prvé Ju 87 D-5, vyrobené v Trenčianských Biskupiciach, boli slovenským vzdušným zbraniam odovzdané 1.6.1944. Bohužiaľ sa jednalo asi iba o 5 strojov, ostatné stroje pochádzali z rezervy Luftwaffe. Celkom bolo dodaných 12 strojov. O tom, či slovenské letectvo prevzalo ešte nejaké ďalšie Stuky, bohužiaľ neexistujú žiadne dokumenty vzhľadom na nedodaný dokladový archívny materiál, ktorý bol zničený pri likvidácii továrne pred prechodom fronty na jar 1945. Z Trenčína do Piešťan lietadlá prelietavali piloti 11. letky a okrem jedného stroja všetky ostatné bezpečne pristáli na letisku. Podľa výpovede pplk. Jankecha (v zálohe), bývalého pilota 11. letky, dvanástu Stuku zničil on sám pri núdzovom pristáni. Priznal sa, že pri leteckej neposlušnosti omylom odpojil pevný podvozok a v Piešťanoch pristál „na brucho“. Tímto manévrom sa lietadlo natoľko poškodilo, že Stuka musela byť vyradená. Pretože lietadlá nemali výzbroj a časť výstroja, mohli slúžiť ku základnému preškoľovaciemu výcviku, ale pre bojové akie boli nepoužiteľné. Výcvik slovenského pozemného personálu prebiehal pod dozorom technických odborníkov firmy Weser v Trenčianských Biskupiciach, pilotov a navigátorov v Piešťanoch, kde boli k dispozícii nemeckí inštruktori. 11. letke velil stotn. R. Kollár.
    Do začiatku Slovenského národného povstania neboli ešte všetci piloti 11. letky na Stuky preškolení. Tieto dôvody viedli neskôr k tomu, že pri odchode piešťanskej posádky do SNP časť Stuk, uskladnených do tej doby v Piešťanoch, zanechali na mieste a letci odišli do povstania bez lietadiel. Ešte v lete 1944 leteli tri Ju 87 do Spišskej Novej Vsi, kde mali dostať chýbajúcu výzbroj a výstroj. Pre poruchu jedného stroja počas preletu, ktorý uskutočňovali piloti Fencl, Bornemisza a Kubica, pristáli všetky tri Stuky najprv v Poprade a až po oprave pokračovali na miesto určenia k tzv. depozitárnemu uskladneniu. Ale ani do začiatku SNP nebola chýbajúca výzbroj a výstroj zo skladov RLM dodaná. Ostatné lietadlá mali údajne zostať v Piešťanoch, ale tu sa údaje v počtoch rozchádzajú. Historik J. Jablonický uvádza, že v Piešťanoch zostali iba štyri kusy Ju 87, čo zodpovedá dochovanej fotodokumentácii. Jednalo sa o stroje s civilnou tzv „preletovou“ imatrikuláciou OK-XAA, XAB, XAC a XAD. Keď Nemci obsadili letisko, začiatkom septembra tieto lietadlá preleteli do Malaciek, kde boli zanedlho zničené pri nálete USAAF. Osud ostatných slovenských Stuk je doposiaľ neznámy.
    Slovenské Ju 87 mali podľa predpisu RLM štandartnú kamufláž Luftwaffe, iba marking bol slovenský. Lietadla nemali čísla ani žiadne iné trupové označenie, okrem už spomínaného civilného, ktoré použili v zmysle platných predpisov na prelet z Nemecka. Civilná imatrikulácia tiež slúžila k rozlíšeniu počas skúšok v Trenčianských Biskupiciach a Piešťanoch.

Tabuľka dodaných Ju 87

Fotoarchív: