Pohľadnice našich miest a mestečiek

   Pohľadnice sú samozrejmou, neodmysliteľnou a nezastupiteľnou súčasťou nášho spoločenského, rodinného a súkromného života. Posielame ich príbuzným, priateľom a známym k meninám, narodeninám, k iným ich významným životným príležitostiam, ale aj k Vianociam, Novému roku a ďalším občianskym sviatkom a udalostiam, alebo... len tak, keď si na nich spomenieme. Píšeme ich aj z výletov, zo zájazdov, z dovoleniek, proste z rôznych pracovných, štúdijných a súkromných pobytov mimo domova. Väčšina z nás si pohľadnice odkladá. Občas dostávajú tie najvýznamnejšie, či najkrajšie aj čestné miesto na našich pracovných stoloch, alebo... inde na pracovisku, či doma a adresované kolektívu na nástenkách, či vo vitrínach v spoločenských zariadeniach. Sú však medzi nami i takí, ktorí si pohľadnice kupujú len pre seba a potom si z nich, z obdržaných, alebo príležitostne inak získaných zostavujú tematické zbierky, albumy vo vedomí, že pohľadnice nemajú len jednorázovú zdeľovaciu funkciu, ale že sú trvalými kultúrnymi hodnotami. A sú i takí jednotlivci, ktorým sa zbieranie pohľadníc stalo cieľavedomou záľubou, ušľachtilou vášňou. U nich pohľadnice naprosto prekonávajú charakter súkromnosti, intimity a stávajú sa sprostredkovateľom najrozličnejších spoločenských a prírodných hodnôt. Už aj občasné zverejnenie takýchto zbierok je významným počinom, pretože sa ním zhodnocuje práve vzdelávacia a výchovná hodnota a funkcia pohľadníc.

   Pohľadnice sa objavili v druhej polovici 19.storočia. Ako väčšina noviniek, vynálezov majú svoju predhistóriu. Francúzska nobilita už v 18.storočí posielala z prímorských letovísk listy s rodovým erbom a obrázkom miesta pobytu. Na konci 18. a začiatkom 19.storočia bola v móde malá grafika - ako suvenír - zachytávajúca rôzne stavebné objekty a výjavy zo života v mestách. V prvej polovici 19.storočia podnikatelia posielali po posloch svojim abonentom a známym pozdravné listy... Pohľadnica má spoločný rodokmeň s dnešným korešpondenčným lístkom v tzv. poštovej karte, či liste. Keďže sa potreba takejto novinky pociťovala vo viacerých hospodársky a spoločensky vyspelejších štátoch, poštová karta a potom aj následne korešpondenčný lístok a pohľadnica sa objavili nezávisle a skoro súčasne vo viacerých štátoch. Z tejto skutočnosti vznikol potom aj spor o prvenstvo, resp. o to, ktorá poštová karta spĺňa už kritériá pohľadnice.
   Podľa jednej verzie poštová karta sa objavila r.1841 v škótskom Edinburghu. Išlo o kartónový list, na ktorý pričinlivý obchodník s knihami Charles Drummond dal v tlačiarni natlačiť želanie šťastlivých sviatkov. Kartónový list vložil do obálky a ofrankoval známkou. Roku 1861 si J.P. Carlton a H.L. Lipman z Filadelfie v USA dali patentovť poštovú kartu, na "prednej strane" ktorej boli vybodkované tri linky na adresu, prázdny rámec na nalepenie známky a vytlačený text o autorskom práve a registrovaní patentu a "zadná strana" bola určená pre písomné správy adresátovi. Na poštových kartách vydávaných touto firmou neboli ilustrácie, len na niektoré dala natlačiť reklamy pre svoj vynález (ako: naša poštová karta umožňuje rýchlu komunikáciu; poštová karta je lacnejšia ako listový papier a obálka; americká pošta si však predbežne nárokovala také frankovanie, ako listov). Na tieto tzv. Lipmanove karty si niektoré firmy dali tlačiť vlastné reklamy. Roku 1865 bol v Karlsruhe v Nemecku 5.kongres nemeckých poštárov. Na tomto kongrese pruský vládny radca dr. Heinrich Stephan (neskorší zakladateľ Svetovej poštovej únie) navrhol zaviesť poštový list (Postblatt) vo veľkosti obálky s vytlačenou známkou a na tejže strane s miestom pre adresu. Druhá strana mala byť rezervovaná pre písomné informácie odosielateľa. Návrh neprešiel, a to z dôvodov nezvyčajnosti pre poštárov, ale hlavne pre narušenie ústavou a zákonmi prehlasovaného listového tajomstva. Keďže návrh dr. Stephana nemal potrebnú publicitu, zabudlo sa naň.
   Dňa 26.januára 1869 sa vo večernom vydaní viedenských novín Neue Freie Presse objavil článok dr. Emanuela Herrmanna, profesora vojenskej akadémie vo Viedenskom Novom Meste pod nadpisom: Nový spôsob poštového dopisovania. Herrmann vychádza v ňom zo skúseností a názoru, že sa do listov píšu len pozdravy a strohé správy, ktoré neobsahujú nijaké tajomstvo. Pozdravy a krátke správy je zbytočné písať na drahý listový papier a zaliepať do obálok. Dalo by sa to robiť aj lacnejšie - na voľnom liste, karte. Karta by sa formou mohla podobať obálke, na jednej strane karty by bola adresa, vytlačená známka a obraz cisára a na druhú stranu by odosielateľ mohol písať, čo bude považovať za potrebné, ale len v rozsahu 20 slov. Riaditeľ pôšt sa tohto návrhu ujal a ešte 1.októbra 1869 prišli do obehu poštové karty (Correspondenz-Karte), ktorým dnes hovoríme korešpondenčné lístky; o mesiac na to sa objavili aj v Uhorsku. Uhorský minister obchodu mal proti korešpondenčným lístkom najprv rad námietok (k veľkosti, úprave, farbe, žiadal zvýšenie poštovného na 3 grajciare, s čím nepochodil; všeobecne sa odmietol len Herrmannov návrh na obmedzenie textu). Na schválenom korešpondenčnom lístku bol vytlačený rakúsky št.znak (v Uhorsku uhorský) a známka v hodnote 2 grajciare (list sa frankoval známkou za 5 grajciarov). Korešpondenčný lístok sa hneď ujal (v Uhorsku sa za prvý deň vypredalo 10 tisíc kusov a za šesť týždňov milión), pretože umožňoval naozaj rýchlejšiu a lacnejšiu komunikáciu. Jeho výhodou bolo i to, že sa nevyžadovalo oslovenie, ktoré pri vtedajšom spoločenskom kastovníctve spôsobovalo ťažkosti a prinášalo mrzutosti. Výnosom z 8.septembra 1871 bolo povolené, aby v oblastiach, kde nežili iba Nemci, bol nemecký text doplnený napr. českým, čo v Uhorsku nikdy nepripustili; bol predpísaný formát (120x85 mm) a farba - žltý kartón s čiernym tiskom. Korešpondenčné lístky sa zaviedli aj v iných štátoch; je len otázkou, čo motivovalo rakúsky vzor, alebo sa došlo k nemu vlastnou cestou.

   Mimoriadne priaznivé podmienky pre rozšírenie a ďalší rozvoj tejto novej formy vzájomného písomného styku priniesla prusko-francúzska vojna roku 1870-1871. August Schwartz, kníhkupec a tlačiar v Oldenburgu na blanketu Severonemeckej poštovej únie do ľavého horného rohu vytlačil delostrelca s delom a takúto blanketu poslal 16.júla 1870 svokrovcom. Tento nápad väčšina autorov kvalifikuje ako zrod pohľadnice. (Istý autor tvrdí, že sa prvá pohľadnica objavila roku 1869 a bol na nej obrázok rakúskeho kláštora v Melku; keďže svoje tvrdenie nepodložil žiadnym presvedčivým argumentom, odborníci ho neakceptovali). Obdobný vynález ako v Nemecku sa objavil aj vo Francúzsku. Aby sa uľahčila práca cenzorom, úrady nariadili, aby sa lístky na front a do vojenských posádok a naopak posielali v nezalepenej obálke. Toto opatrenie sa živelnou logikou (nezalepená obálka je zbytočná) začalo uplatňovať tak, že sa posielala iba polovica listového papiera ako osobitný poštový list. V takto rozvíjajúcej sa situácii sa vynašiel Léon Besnardeau, obchodník s papierom v Silléle-Guillaume. Na hrubý kartónový papier dal natlačiť emblémy vojenských jednotiek, táboriacich na okolí Le Mans. Na túto poštovú kartu (pohľadnicu?) bolo treba nalepiť známku, ako na list. Vojenské velenie Nemcami obľahnutého Paríža dalo na modrý, zelený a ružový papier natlačiť erbový štít, do jeho stredu heslo: Sloboda, rovnosť, bratstvo, po oboch stranách štítu národné zástavy, pod nimi ruka v ruke, dubové a vavrínové konáre a nad erbom v lúčoch vychádzajúceho slnka nápis Francúzska republika. Poštové karty odosielali z Paríža pilotovanými i nepilotovanými balónmi. Na kartách doručovaných nepilotovanými balónmi - pre prípad pristátia na Nemcami okupovanom území - bol v rámčeku vytlačený francúzsky a nemecky protivojnový text, ale aj s výzvou: Smrť votrelcom!
   Po Nemecku a Francúzsku sa pohľadnice ešte v r. 1870 objavili aj v Rakúsko-Uhorsku, a to podľa predlohy rakúskeho dôstojníka Petara Manojloviča. Boli na nich krajinky, obrázky z Moskvy a Carihradu, ale aj vlaky, parníky a pod. V Anglicku, zrejme aby nevypadli zo súťaže o prvenstvo, za prvú pohľadnicu považujú ilustrovanú poštovú blanketu vydanú 1.októbra 1870, propagujúcu do obehu uvedený korešpondenčný lístok (ilustrácia a tlačená reklama na nej zaberá celú stranu!). Sú však aj autori, ktorí vznik pohľadnice posúvajú o tri-, štyri, ba i celé desaťročie. Tak napr. za prvú pohľadnicu sa považuje karta opečiatkovaná 22.júla 1873 znázorňujúca horský útulok na vrchu Schneekoppe na sliezskej strane Krkonôš. V dokumentácii medzinárodnej výstavy pohľadníc vo francúzskom meste Nice (1899) sa ako prvá pohľadnica uvádza zobrazenie Rudelsburgu v Durínsku, z r.1874. Iní znalci tvrdia, že prvú skutočnú pohľadnicu vydala až bavorská pošta pri príležitosti krajinskej priemyselnej výstavy roku 1882; je na nej litografia výstavného pavilónu v Norimbergu.
   Už prvé pohľadnice naznačujú trendy ďalšieho vývoja tejto poštovej novinky v dvoch hlavných oblastiach - v námetoch a spoločenskom postavení. Na pohľadniciach sa postupne objavuje všetko, čo môže človeka zaujať, čo bolo treba propagovať, alebo čo malo spoločenskú konjunktúru. Najčastejším námetom zostali krajinky, mestá, hrady, rôzne stavebné a technické objekty a prírodné zaujímavosti (prizdobovali sa kvetmi, stuhami, vetvičkami a podobne a mali nátlač Pozdrav z...). Tieto pohľadnice slúžili popri inom predovšetkým záujmom turistického ruchu. Na pohľadniciach zotrvávali aj reklamy (takéto pohľadnice dávali zdarma rôzne firmy svojim klientom; často do ich obsahu zakomponovali hádanky a krížovky so sľubom odmeny pre lúštiteľa; alebo populárne osobnosti - najmä herečky, pochvalne sa vyjadrujúce o výrobkoch, či tovare príslušnej firmy). Pohľadnice sprevádzali všetky významné spoločenské podujatia (napr. r.1889 na svetovej výstave v Paríži, pri posviacke Eiffelovej veže príležitostné pohľadnice predávali na jej najvyššom poschodí a tu ich aj pečiatkovali; r.1891 pri príležitosti výstavy anglického kráľovského loďstva anglická pošta vydala pohľadnicu s majákom v Eddystone; k 400. výročiu objavenia Ameriky vyšli pohľadnice výstavného pavilónu v Chicagu vytlačené farebnou litografiou; r.1896 pri príležitosti milénia vydala uhorská pošta sériu 32 kusov pohľadníc, reprodukcií grafiky významných umelcov). Od konca 19.stor. sa na pohľadnice dostáva vo väčšej miere politická tematika (napr. ako pripomenutie významných výročí a historických osobností; v r. 1902 začala vychádzať séria anglických kráľov a kráľovien, pri každom panovníkovi bol stručný životopis, jeho pečiatka, súdobé platidlá a pod.; na oslavu víťazstva v rusko-japonskej vojne vydala japonská pošta sériu 48 pohľadníc s japonským a anglickým textom; na pohľadnice sa dostali aj aktuálne politické témy ako diplomatické návštevy a rokovania, ale aj robotnícke hnutie a boj za ľudské práva). Zo širokej, skoro neobsiahnuteľnej palety námetov ešte aspoň niektoré.
   Vydavatelia vo Viedni, Prahe a iných metropolách pozdravili nové storočie sériou pohľadníc Veľké storočie (Das grosse Jahrhundert), na ktorých boli významné osobnosti súčasnosti a nedávnej minulosti (vynálezci, vedci, spisovatelia, básnici, hudobní skladatelia, maliari, politici,... so stručným životopisom). V Mníchove začali r.1903 vydávať sériu pohľadníc s farebnými reprodukciami poštových známok jednotlivých štátov; tohto nápadu sa ujali vydávatelia v Paríži, Berne, Curychu, Kanade a inde. Potom nasledovali série pohľadníc s mincami jednotlivých štátov (s legendou o súčasnom kurze), pohľadnice s pečaťami, erbami a pod. V celosvetovom meradle sa ujali pohľadnice zobrazujúce technické vynálezy z rôznych oblastí (napr. z dopravy: železnice, autá, vzducholode, parníky), populárne osobnosti (ale aj ľudové typy, napr. v USA vyšla séria Krásky Ameriky),... nechýbali pohľadnice ani na tie najbežnejšie ľudské témy (rozhovor, u lekára, atmosféra na námestí,... až po nezamestnanosť, vysťahovalectvo). Hegemóniu si však udržiavali pozdravné pohľadnice k sviatkom a životným jubileám a príležitostiam. Z Francúzska vyšla móda reprodukovať výtvarné umelecké diela (krajinky, portréty, žánrové obrázky, zátišia, plagáty); na tvorbe pohľadníc sa podieľali takí renomovaní výtvarní umelci ako Toulouse-Lautrec, Alfons Mucha, Oskar Kokoschka a ďalší.
   Pohľadnice prechádzali vývojom aj z formálnej a technickej stránky, menili a zdokonaľovali sa výrazové prostriedky vrátane reprodukčnej techniky, ako aj ďalšie okolnosti okolo ich vydávania.
   Menila sa veľkosť pohľadníc (prvá rakúska poštová karta mala rozmery 122x85 mm). Na kongrese Svetovej poštovej únie sa schválila veľkosť 140x90 mm (v roku 1925 upravená na 148x105 mm). V obehu boli síce aj mini a maxipohľadnice; neujali sa ani jedny, ani druhé. Malé bolo treba vkladať do obálok a často sa strácali. Veľké prichádzali k adresátovi poškodené a keďže sa nevmestili ani do poštovej schránky, bolo ich treba na poštu osobne zaniesť. Stanovenie rozmeru pohľadníc uľahčovalo poštové operácie. Na spomínanom kongrese (r. 1878) sa rozhodlo aj o frankovaní pohľadníc; vo vnútrozemí polovicou listovej tarify a do zahraničia sa mala lepiť známka v hodnote ako na list v tuzemsku.
   Na prvých pohľadniciach ilustrácia (obrázok) nezaberala ani tretinu plochy jednej strany. Na druhú stranu sa okrem adresy nemohlo nič písať (boli však výnimky a miesto na adresu bolo pod obrázkom). Kongres Svetovej poštovej únie v Lisabone rozhodol o rozdelení "adresnej strany" na dve polovice, čím vznikol priestor pre písomné správy a celá druhá strana ostala vyhradená pre obrázok. Tento kongres povolil vydávanie pohľadníc komukoľvek. Rozhodnutie kongresu sa však neuplatnilo všade a hneď. V Anglicku sa rozdelenie "adresnej strany" ujalo v r.1902 a vo Francúzsku roku 1904. Anglická pošta si podržala monopol vydávania pohľadníc až do roku 1894 a americká do roku 1898. Naopak v Rakúsko-Uhorsku a v Nemecku po tomto kongrese sa rozpútala priam súťaž vo vydávaní pohľadníc (medzi iným aj gýčov). Vydávali sa aj viacjazyčné pohľadnice s nátlačou Union Postale Universelle, čo malo byť zárukou, že ich akceptujú hocikde na svete.
   Na pohľadnice sa používal z prepravných dôvodov viacvrstvový papier, menej lisovaný hodváb; vydávanie pohľadníc na koži (v USA a Kanade) sa neosvedčilo. Ako výtvarné a tlačiarenské techniky sa používala perokresba, akvarel, litografia, drevorez, zriedkavejšie medirytina, potom fotografia a umelecká fotografia. Pohľadnice boli čierno-biele i kolorované (kolorovali ich obyčajne tlačiarenskí učni). Tvorcovia a vydavatelia pohľadníc sa usilovali zvýšiť atraktívnosť rôznou úpravou a kombináciou námetov (fantázii sa naozaj nekládli medze; napr. mesto Banská Bystrica má pohľadnicu zobrazujúcu hlavné, terajšie námestie SNP, po ktorom premáva električka a nad námestím letí vzducholoď).
   Za tridsať rokov sa pohľadnica stala skutočne ľudovým, masovým komunikačným prostriedkom, ktorý obletel a ovládol celý svet. Na tejto skutočnosti sa podieľali predovšetkým technické možnosti (v oblasti dopravy a reprodukcie). Nemožno v tejto súvislosti obísť ani rozvoj vzdelanosti, zavádzanie školopovinnosti. Spolupôsobila aj taká aktivita ako zakladanie klubov milovníkov pohľadnice, odborných časopisov, vydávanie katalógov pohľadníc a tradícia medzinárodných výstav pohľadníc (1894 v Benátkach, 1898 v Lipsku a Curychu, 1899 v Nice). V prvom desaťročí 20.stor. bol trh pohľadnicami doslova presýtený a zhoršovala sa aj ich kvalita.
   Prvá svetová vojna bola mimoriadnou príležitosťou pre uplatnenie sa pohľadníc, pretože vyhovovali cenzorom i vojakom, lebo mohli hocikedy i úchytkom napísať pár riadkov domov. Rakúsko-uhorské ministerstvo vojny, aby ešte uľahčilo vojakom písomný styk, vydalo pohľadnice už aj s vytlačeným textom (ako: mám sa dobre, som zdravý, pozdravujem,...), ktorý bolo treba len podpísať. Na jednostranne zameraný obsah pohľadníc vplýva vývoj vojenskej, hospodárskej a politickej situácie. Zo začiatku prevažovali na pohľadniciach idylické vlastenecké témy (jasajúci vojaci pri odchode na front, s úsmevom sa lúčiaci vojak s najbližšími, davy schvaľujúce vypovedanie vojny). Potom sa objavili pohľadnice s realitou vojenského života, pohľadnice na podporu bojového ducha vojakov (úspešné boje, portréty hrdinov, vyznamenávanie,...), na podnecovanie pracovnej a inej aktivity zázemia, pohľadnice s protinepriateľskou propagandou (napr. v Budapešti vyšla séria Naši nepriatelia). Na pohľadniciach nechýbali bojové a mobilizujúce heslá. Ilegálne sa však objavovali aj pohľadnice s protivojnovou tematikou a vlastné, ktoré si vojaci zhotovovali v bojových podmienkach, neraz i na kôre zo stromov.
   A čo povedať o ďalšom vývoji pohľadníc... Pretože už v nami pojednanom období sa pohľadnica zmocnila všetkých svojich možností, jej ďalší vývoj neodhalil a nepriniesol nové horizonty ani v námetoch, ani v spoločensko-komunikačnom jej poslaní. Pohľadnica zostala aj v ďalších desaťročiach až po súčasnosť názornou politickou agitáciou s modifikáciou ako predtým; tematika na nej sa menila podľa politickej situácie a zámerov vydavateľov (na pohľadniciach sa napr. objavili osobnosti symbolizujúce čs. štátnosť, tematika boja proti fašizmu - celú Európu obletela pohľadnica s aktérmi lipského procesu a s textom vo viacerých rečiach: Fašizmus znamená vojnu, pohľadnica s Picassovou Guernicou; pohľadnice z čias II.svetovej vojny boli bez sentimentu prvých pohľadníc z predchádzajúcej vojny; v ZSSR sa ako pohľadnice vydávali plagáty mobilizujúce vojakov a zázemie; vydávateľstvá počas II.svetovej vojny boli aj pohotovejšie - doslova pár hodín po oslobodení Paríža sa objavila pohľadnica gen. de Gaulla pod Víťazným oblúkom v Paríži; tematiku boja za udržanie svetového mieru vyjadruje Picassova holubica mieru, ktorá sa na pohľadniciach objavila na všetkých kontinentoch,...). Autori a vydavatelia pohľadníc sa neuzavierali a neuzavierajú ani pred ďalšími problémami ľudstva (na pohľadniciach bojujú proti alkoholizmu, za rovnoprávnosť žien, za politickú a sociálnu spravodlivosť, za zdravé životné prostredie,...). Vzhľadom na existenciu modernejších a účinnejších možností komunikácie politických a spoločenských snažení (tlač, rozhlas, televízia) a nebývalé príležitosti vzájomnej komunikácie ľudí sa pohľadnice s politickou a všeobecne ľudskou tematikou vytrácajú. Po prvej svetovej vojne dominantné miesto mali a dodnes si ho udržali pozdravné pohľadnice a pohľadnice slúžiace záujmom turistiky a cestovného ruchu. Ostatné tematické a účelové druhy pohľadníc sú síce dnes pestrým, ale predsa len doplnkom ponuky a ich sortiment podlieha rôznym módnym vlnám (športovci a športové kolektívy, speváci a speváčky s autogramami, scény z filmov, domáce zvieratá, ľudové kroje,...).
   Výhody pohľadnice v poštovom styku sa nezmenili. Pretrváva aj ich formálne riešenie schválené na kongrese Svetovej poštovej únie v roku 1885. V jednotlivých štátoch (aj u nás) sa menili a upravovali vydavateľské podmienky a možnosti. Neporovnateľne sa zvýšili náklady pohľadníc, pričom nejde ani tak o rozširujúci sa odbyt, ako o snahu po rentabilite v súvislosti so zvyšovaním výrobných nákladov; s rentabilitou nepochybne súvisí aj vydávanie ich súborov (leporelá) a predaj pohľadníc v súboroch. Na rozširovaní sortimentu pohľadníc sa v súčasnosti podieľajú aj špeciálne aktivity (napr. pohľadnicami si potvrdzujú nadviazanie spojenia rádioamatéri, pohľadnice používajú esperantisti, ochrancovia prírody a pod.). Pohľadnice sa tlačia na rôznych druhoch papiera, pre leteckú prepravu na ľahších (rôzne módne novinky ako plastický papier, fólie z umelých hmôt sa predbežne neujímajú). Hoci ešte stále nevymizli ani gýče a pohľadnice kalkulujúce s "lacným vkusom", zvýšila sa predsa len aj estetická hodnota väčšiny. Trh na celom svete ponúka pohľadnice špičkovej úrovne. K estetickej kvalite pohľadníc prispievali umelecké prúdy (v západnej Európe "Art décoratif" - štylizované kvety, girlandy, ovocie, geometrické útvary,... v 20.rokoch 20.storočia vyšla vo Francúzsku séria: La carte postale surréaliste popularizujúca výtvarnú tvorbu P.Picassa, Salvadora Dali a pod.; v Nemecku sa do tvorby pohľadníc angažovali umelci tzv. "Bauhaus"-u) a jednotliví umelci (napr. J.Effel), reprodukcie výtvarných diel (napr. J.Ladu, M.Benku), umelecká fotografia kvalitatívne umocňovaná zvyšujúcou sa citlivosťou fotoaparátov, pokrok vo výtvarných a priemyselných (vrátane tlačiarenských) technikách.
   Vo svete neustal ani odborný, ani zberateľský záujem o pohľadnice. Vychádzajú odborné časopisy, odborná literatúra, katalógy, usporadúvajú sa výstavy a iné odborno-záujmové podujatia. Ukazuje sa , že zberatelia pohľadníc sa nájdu, a práve ich iniciatíva a iniciatíva regionálnych kultúrno-osvetových zariadení (staré pohľadnice v poslednom období vystavovali viaceré regionálne múzeá; Štátny okresný archív v Rimavskej Sobote buduje Fond pohľadníc a pod.) by mohla byť podnetom aj pre odborný záujem, usmerňovanie zberateľskej činnosti a v konečnom dôsledku i pre tvorbu pohľadníc.

   K najobľúbenejším, a preto aj najfrekventovanejším patrili a patria pohľadnice miest. Je na nich spravidla panoráma mesta s jeho typickou a neopakovateľnou siluetou, zobrazenie hlavných, charakteristických mestských častí (námestí, hlavných tried a ulíc, nábreží,...), významných stavebných objektov, alebo iných pozoruhodností (sôch, súsoší, fontán, parkov, moderných sídlisk, občianskej vybavenosti...) v jadre mesta i v jeho satelitných útvaroch. Už koncom 19.storočia boli pohľadnice miest takým šlágrom, že ich mali nielen metropoly štátov a krajín, svetoznáme kúpele a turistické centrá, ale aj mestá a mestečká doslova miestneho významu. Dnes je už ťažko v každom prípade dopátrať sa, čou zásluhou a za akých okolností sa tak stalo; nie na každej pohľadnici je záznam o vydavateľovi, sponzorovi, o príležitosti a zámere vydania. Pre nás je však dôležité, že sa pohľadnice miest od prvopočiatku ponímali ako vynikajúca, jedinečná príležitosť prezentácie miesta so širokou, takmer nedoziernou publicitou a že sa vďaka zberateľom a iným priaznivým, neraz i náhodným okolnostiam zachovali až dodnes aj tie najstaršie série z nich, ktoré sú predmetom práve nášho pojednania.
   Autentické pohľady na súdobé mesto, do jeho bývalej architektonickej štruktúry, do dobovej spoločenskej atmosféry v meste, ako ich v predlohe k pohľadniciam zachytili výtvarní umelci (grafici a maliari) a po nich najmä fotografi, sú dodnes v nejednom prípade jediným dokumentom o predchádzajúcom stave a vývoji mesta, a preto sú špecifickým prameňom poznania histórie, ktorý má práve v našich spoločensko-vývojových danostiach, s osobitným zreteľom na slovenský národný vývoj, mimoriadnu hodnotu a význam.
   Druhá svetová vojna neušetrila ani mestá na Slovensku. Ničivé boli najmä letecké nálety. Mestské architektonické dominanty boli terčom zásahov v podmienkach a čase bezprostredného bojového dotyku. Ustupujúce vojská ničili nielen vojenské objekty, ale aj výrobné, ďalej zariadenia slúžiace doprave a spojom, verejné budovy a pod. Veľa zo zničených objektov sa vôbec neobnovilo, resp. veľa sa zrekonštruovalo neviazane k pôvodnému ich stavu.
   V priebehu povojnovej výstavby v dôsledku presadzovania nových výrobných vzťahov (štátne, družstevné, národné podniky,...), modernejšej techniky, potrieb administratívno-direktívneho riadenia spoločnosti a zavádzania netradičného spôsobu života nadobudli ekonomické a vôbec spoločenské funkcie miest nové rozmery, ktoré sa premietli aj do ich výstavby, materiálno-technickej sféry, do spoločenských vzťahov, do života súčasného mesta. Väčšina miest na Slovensku stratila a stráca svoj z histórie známy a stáročiami modelovaný architektonický profil, bývalú architektonickú štruktúru; výnimkou zostali vlastne len ich historické jadrá vyhlasené za národnú kultúrnu pamiatku, alebo ktoré ustriehli a uchránili orgány verejnej správy a štátnej pamiatkovej starostlivosti. Verejné priestranstvá v historických jadrách miest stratili svoju pôvodnú hospodársku a spoločenskú funkciu a s nimi aj v ich areáli sa nachádzajúce obytné a prevádzkové objekty. Tým, že v mestách zanikol súkromný sektor v oblasti služieb obyvateľstvu (remeslo, živnosť), vytratili sa typické meštianske domy. V procese industrializácie zaostávajúcich regiónov, permanentnej prestavby výroby a v snahe zabezpečiť zamestnanosť bolo úsilie, aby každé mesto na Slovensku malo svoj nosný a podporný priemysel (aj bez ohľadu na reálne podmienky). V mestách alebo prímestskej oblasti sú priemyselné závody, prevádzky miestneho hospodárstva, stavebníctva a pod. Ekonomická aktivita mestského obyvateľstva sa dnes oddelila od jeho bývania, ktoré sa sústredilo do bytových domov, do sídlisk, či do štvrtí moderných rodinných domov. V mestách sa v nebývalom počte a rozsahu vybudovali školské, kultúrne, zdravotnícke, športové a rekreačné zariadenia. V architektonike miest sa presadila monolitná organizácia a riadenie spoločnosti (typizovanými budovami bývalých ONV, OV KSS, odborových rád,...). Osobitným problémom každého mesta bola jeho komunikačná prístupnosť a priechodnosť.
   Súčasné mestá na Slovensku majú nové dominanty, novú architektonickú štruktúru, inú siluetu. To je síce jav dokumentujúci vývoj našej spoločnosti, ktorý má ale práve v súvislosti s naším pojednaním o pohľadniciach miest a ich histórii aj svoju negatívnu, tienistú stránku. Novej výstavbe padli niekde za obeť zo spoločensko-historického a umeleckého hľadiska hodnotné objekty a pozoruhodné riešenia zástavby; nejeden objekt sa zdemoloval bez patričnej dokumentácie, a je len náhodným šťastím, ak zostal aspoň na pohľadniciach. A staré pohľadnice môžu poslúžiť ako názorná inštruktáž aj pre ďalšiu zástavbu a výstavbu mesta. Nová architektúra našich miest je totiž "veľkorysá", až impozantná, stratila však hodne na tradičnom výrazovom kolorite, umeleckej čistote a estetickej pôsobivosti, nie vždy zapadá do kontextu so životom spoločnosti a prirodzeným prostredím mesta, nedokázala vždy a všade subsumovať požiadavky a možnosti modernej doby s logikou výstavby zakódovanej v jednotlivých mestách ich stáročným vývojom a s logikou potrebnej humanizácie životného prostredia.
   K významu starých pohľadníc miest sú aj ďalšie argumenty. Slovenské národné dejiny v minulosti prekryli dejiny iných národov; to platí aj o zástoji Slovenska v dejinách a o autochtonnosti s ním spojených historických procesov, čo sa premietlo do fondov historických prameňov a dlho doznievalo v odbornej a umeleckej literatúre a v konečnom dôsledku aj v praktickej politike a spoločenskom vedomí. V porovnaní s inými národmi, slovenský nemal ani svoju národnú metropolu. Slovenský národný život sa udržiaval a rozvíjal práve vo vidieckych mestách a mestečkách; v tomto špecifickom prostredí sa vlastne realizoval celý spoločenský život a vývoj, súžitie národností, základné črty industriálnej spoločnosti, uhorskej a po nej československej štátnosti stavebne manifestované napr. závodmi, robotníckymi kolóniami, budovami pôšt, peňažných ústavov, železničných nádraží, kasární, resp. pamätníkmi štátnosti, pomníkmi národných dejateľov, pomenovaním budov, námestí, ulíc, parkov a pod. Ak sú na pramene chudobné naše národné dejiny, v rovnakej, alebo ešte väčšej miere to platí o regionálnych dejinách a dejinách miest, pretože ich pramennú, v podstate nenahraditeľnú a nealternovanú základňu decimovali aj živelné pohromy a iné pre mestá tragické okolnosti.
   Architektonika a architektúra mesta, jednotlivé stavebné areály a solitéry, umelecko-historické pamiatky sú koncentrovanou a zhmotnenou hospodárskou, technickou a intelektálnou potenciou doby, názorov spoločenského vedomia, či osobností a estetického vkusu. Vzhľadom na toto konštatovanie, staré pohľadnice mesta znázorňujúce už neexistujúce hmotné reality a spoločenskú atmosféru, sú nielen historickým prameňom pre dejiny urbanizmu, architektúry, umenia, alebo toho ktorého mesta, ale pri absencii vhodnejších aj špecifických prameňov aj pre dejiny spoločnosti, národa a regiónu, ktoré možno z pohľadnice odborne dešifrovať, vyčítať. Jedinečnou prednosťou pohľadníc - v porovnaní s klasickými historickými prameňmi - je vizuálna vnímateľnosť minulosti mesta a života v ňom.
   Hodnota starej pohľadnice mesta ako historického prameňa narastá údajmi, ktoré sa niekedy (neskôr spravidla) na pohľadniciach vyskytujú (meno autora, názov tlačiarne, rok a príležitosť vydania a pod.; napr. jedna séria pohľadníc Rimavskej Soboty, na ktorej je budova župného domu a mapa župy - bola uverejnená v Obzore Gemera č.3, roč.XX. - vlastne informuje, že sa v meste postavil nový župný dom, čím sa toto mesto stalo jediným sídlom župy - predtým sa o toto postavenie delilo s Plešivcom a pridaný text udáva, že počet obyvateľov mesta dosiahol šesť tisíc osôb). Staré pohľadnice miest majú zároveň všetky kultúrne hodnoty pohľadníc vôbec. Ide napr. o komunikačnú úroveň doby (formálny tvar pohľadnice, jej riešenie, reprodukčná technika a pod.). Na pohľadniciach sa uplatňovali a tribili umelecké výrazové prostriedky a výtvarné koncepcie. Nie bez odbornej zaujímavosti môže byť osoba odosielateľa a príjemcu, obsah a spôsob zdelenia... To všetko dokresľuje konkrétne a dôverne spoločenskú atmosféru tak, ako ju nezachytil žiadny iný historický prameň. Predovšetkým tvoriví historici, ale i tí, ktorí históriu popularizujú v osvetových zariadeniach a masovokomunikačných prostriedkoch by mali brať na vedomie a využívať práve také pramene a prostriedky komunikácie, ktoré umožňujú intímny prienik do myslenia a problémov konkrétnych, i bežných ľudí, pretože ony môžu byť nielen zdrojom poznania, ale aj metodologickým námetom a usmernením pre ponímanie aj ďalších historických prameňov a danej doby.
   Staré pohľadnice miest nemajú hodnotu a význam iba pre odborníkov a profesionálnych pracovníkov regionálnych osvetových zariadení. Môžu a majú byť prostriedkom a nástrojom všeobecného vzdelávania, výchovy historického povedomia a vlastenectva dorastajúcej generácie a širokých más občianstva. Toto ich poslanie umocňuje ešte mimoriadna migrácia obyvateľstva do miest; dnes v každom meste sú domorodci (počítajúc aspoň tri následné generácie) v mizivej menšine a prisťahované obyvateľstvo nejaví veľa záujmu o históriu svojho nového domova, čo sa premieta aj do jeho vzťahu k mestu vôbec. História je nielen naša materiálna, duchovná a politická minulosť, je organickou súčasťou dneška, je nezastupiteľnou potrebou aj modernej spoločnosti a kultivovaného človeka a kto ju nepozná, komu je dokonca cudzou, zostáva sám doma cudzincom. Nejde a nemôže ísť iba o aplikáciu antického hesla, iba o to, aby sme sa z histórie učili, vyvarovali chýb našich predchodcov, nejde iba o "veľkú politiku". Nejde a nemôže ísť o abstraktné historické povedomie, ale o podnetnú súčasť poznania, trvalú súčasť osobnosti človeka, jeho osobnej a spoločenskej angažovanosti. Veď minulosť je všadeprítomná..., nielen v historickom jadre mesta, ale aj na pracovisku, i doma, vo všetkom hmotnom i duchovnom bohatstve našej doby (koľko generácií cez stáročia zošľachťovalo napr. pôdu, ktorú neraz ľahkovážne devastujeme; koľko technického a intelektuálneho úsilia bolo treba k zabezpečeniu vecí, ktoré my bežne používame a ktoré nám uľahčujú a spríjemňujú život!). Len našinec ju akosi nevníma a ešte menej ho motivuje k ochrane a zveľaďovaniu jej odkazu, k osobnému pocitu vlastenectva a národnej hrdosti. Príčiny absencie, alebo nedostatku historického povedomia pripisujeme našej národnej minulosti. Ale už bolo dosť času a možností s týmto neblahým dedičstvom sa vysporiadať. Stal sa však skôr opak. Dogmatickým prístupom k našim národným dejinám, podceňovaním histórie v sústave výchovných činiteľov, jej podriaďovaním meniacim sa politickým potrebám, ale najmä dennou spoločenskou praxou sa naše podlžnosti voči histórii len prehlbovali a znásobovali, čo zasiahlo celú populáciu a spochybnilo možnosti objektívneho poznania minulosti. Historické vedomie národa sa nemeria počtom a okázalosťou osláv jednotlivých historických výročí, ani inými oficiálnymi podujatiami. Treba ho kódovať do osobnosti človeka už v detskom veku, cieľavedome rozvíjať školskou výchovou, zakomponovať do programov kultúrno-politického vzdelávania dospelých, do činnosti spoločenských a záujmových organizácií a presadzovať ho v každodennej praxi. Historické poznanie to nie je iba obsah učebníc dejepisu, špeciálnej vedeckej a umeleckej literatúry, ale poznania, že ide o substanciu všetkých, teda i súčasných hmotných a duchovných hodnôt našej spoločnosti. Práve staré pohľadnice mesta, v ktorom sme sa narodili, študovali, pracovali, či v ktorom dokonca trvale žijeme, mesta, v ktorom sa odohrali významné udalosti z národného, či celospoločenského hľadiska, mesta, ktoré bolo a je centrom širokého okolia môžu byť každému z nás blízkym, priekopníckym impulzom k rozšíreniu poznania a zoznámenia sa s mestom, motívom k záujmu o históriu, k jej posvätnému rešpektovaniu a aktívnemu vzťahu k nej nielen v osobnom vedomí, ale aj pri výkone občianskeho povolania. To je aj hlavným, ale nie iba jediným zámerom tohto príspevku.

pripravil kontakt zaradené

: Prof. PhDr. Július Alberty, CSc. : Tel.: 048 / 4177446 : rok 2008

Zaraďte si link projektu medzi obľúbené adresy.
Ako? Stisnite prosím naraz nasledujúce dve klávesy CTRL+D!