Z histórie umeleckých pohľadníc na Slovensku
Tlačené pohľadnice

    Na úvod by som chcela pripomenúť príležitostnú výstavu novoročeniek, ktorú na prelome rokov 1999/2000 pripravila Slovenská národná galéria pod názvom P.F. 2000. Retrospektíva žánru. Vtipný nápad uviesť nové storočie, resp. tisícročie atraktívnym výstavným podujatím bol zároveň cenným príspevkom k poznávaniu novšej histórie slovenského výtvarného umenia z netradičného uhla pohľadu. Autori koncepcie výstavy zvolili za jej dominantu 70.-80. roky 20. storočia. Časť exponátov tvorili originálne autorské pohľadnice. Tie okrem iného vzbudzovali alúzie na tlačené výtvarné pohľadnice, známe z poštového styku v skorších obdobiach.
    Návšteva spomínanej výstavy bola len jedným z podnetov, ktoré ma priviedli k myšlienke venovať sa predloženej téme. Takisto môžem uviesť mnohé pohľadnice známych slovenských umelcov, v niektorých prípadoch aj stretnutia s ich originálmymi predlohami v zbierkových fondoch múzeí a galérií. Nahromadené poznatky zákonite vyvolávali otázku, či a ako je história umeleckých pohľadníc u nás prebádaná a spracovaná. Ukázalo sa, že v minulosti sa venovala pohľadniciam zo strany širšej laickej, čiastočne aj odbornej verejnosti istá pozornosť, no prezentácia umeleckých pohľadníc, ktorá by sa opierala o ich systematický výskum, zatiaľ celkom chýba.
    Východisková definícia v Krátkom slovníku slovenského jazyka charakterizuje pohľadnicu ako kartu s fotografiou, obrázkom, posielanú poštou.¹ Priamym predchodcom pohľadnice bol korešpondenčný lístok. Otvorený korešpondenčný lístok (s natlačenou známkou) bol zavedený do poštového styku na území Rakúsko - Uhorska roku 1869. Umožnil rýchlejšiu a lacnejšiu komunikáciu, preto si okamžite získal veľkú obľubu. Jednoznačná odpoveď na otázku kedy vznikla prvá pohľadnica neexistuje. V rozmanitej literatúre sa najčastejšie uvádza 16.júl 1870, keď August Schwartz, kníhkupec a tlačiar v Oldenburgu, poslal svojim príbuzným korešpondenčný lístok, prizdobený na adresnej strane obrázkom delostrelca s kanónom. Bolo to počas prusko-francúzskej vojny, ktorá vyvolala patriotické reakcie takisto na francúzskej strane. Aj tam sa objavili pohľadnice s obrázkami motivovanými prebiehajúcimi vojnovými udalosťami. Roku 1875 spomínaný A. Schwartz poslal priateľovi korešpondenčný lístok s drevorytom nemeckého umelca F.W. Gubitza, prevzatým z ilustrácie populárnej piesne "500 tisíc čertov". Nápad prijala široká verejnosť s nadšením. Úspech pohľadníc i rýchlosť, s akou sa odvtedy šírili po celom svete, boli obrovské. Dozaista k tomu prispela skutočnosť, že od roku 1885 bola povolená aj tlač súkromne vydávaných pohľadníc s podmienkou, že na adresnej strane museli mať v príslušnom jazyku vyznačenie korešpondenčného lístka, v Uhorsku po maďarsky Levelező - Lap. Do roku 1905 platila tzv. dlhá adresa, ktorá jediná smela byť na adresnej strane pohľadnice. Na obrázkovej strane bol čistý okraj vyhradený na písanie. Ak ten nestačil, odosielateľ mohol písať aj na obrázok. Zmena nastala od roku 1905 z rozhodnutia Medzinárodnej poštovej únie. Adresná strana bola rozdelená na dve časti. Pravá slúžila na napísanie adresy, ľavá na text správy. Medzinárodný charakter pohľadníc zvýrazňovali niekedy viacjazyčné nápisy na adresnej strane, napr. Dopisnice, Pocztówka, Carte postale, Postkarte, Odkrytoje pismo a pod. Štandartná veľkosť pohľadníc daná na začiatku predpísanými rozmermi korešpondenčného lístka (120 x 85 mm) prešla postupne niekoľkými zmenami. Pri chronologizácii histórie pohľadníc vyskytuje sa v literatúre pojem klasické obdobie (1870 - 1895), za ním nasleduje tzv. zlatý vek na prelome 19. a 20. storočia, s pohyblivou hornou hranicou (1905 až 1925). Určitá voľnosť je v tomto prípade, zdá sa, na mieste. Nemôžem však súhlasiť s publikovaným názorom, že od konca 20. rokov prakticky až do konca 2.svetovej vojny sa v oblasti pohľadníc neobjavovalo nič zaujímavé, že zavládli fádnosť a stereotyp.² Považujem to za prílišné zovšeobecnenie, ktoré nezodpovedá podmienkam na Slovensku a už vôbec nie v oblasti umeleckých pohľadníc, kde sa práve v tomto období objavilo mnoho zaujímavých príspevkov od renomovaných umelcov.
    Od svojho vzniku odzrkadľovali pohľadnice rôzne stránky života spoločnosti, prírodného prostredia, civilizačného pokroku, techniky, kultúry. K obľúbeným motívom patrili krásy krajiny, rôzne turistické atrakcie, kúpele, miestne pamätihodnosti, folklórne osobitosti. V hojnom počte vychádzali pohľadnice príležitostné, blahoprajné, umelecké. Posledne menované najmä ako populárny prostriedok propagácie umenia, umeleckých zbierok i jednotlivých autorov. Rovnako sa objavovali výtvarné kreácie , ktoré mali uspokojiť vkus najširšieho publika. S odstupom času ich mnohokrát bizarné nápady a prepiata citlivosť nadobúdajú nový pôvab a príťažlivosť. Do Uhorska sa dostávali pohľadnice najmä z Rakúska, Nemecka, Česka. Popri nich existovali aj domáci producenti, ktorí patrili zväčša k miestnym fotografom. Napríklad na východnom Slovensku v Prešove vznikol základ fotografickej dynastie Divaldovcov, na čele ktorej bol Karol Divald st. (1830 - 1897). Ako fotograf a vysokohorský turista sa venoval Vysokým Tatrám. R. 1878 zriadil v Prešove svetlotlačiareň, prvú v Uhorsku. Jeho syn Karol Divald ml. úspešne podnikal v Budapešti, založil tam aj vydavateľstvo pohľadníc (1898). Ďalší dvaja synovia pôsobili na Slovensku - Ľudovít v Prešove, Adolf Jozef v Bardejove.³
    Nadregionálny význam má osobnosť Pavla Socháňa (1862 - 1941), ktorý zasahoval podnetne do rôznych sfér slovenského kultúrneho života. Do oblasti pohľadníc prispel ako ich autor, sporadicky aj ako ich vydavateľ. Socháňovou doménou bol ľudový výtvarný prejav. Známe sú edície pohľadníc Slovenské chalupy, Slovenské kroje a tiež Slovenský album s fotografickými portrétmi národných dejateľov, opakovane vydávané od začiatku 20. storočia.⁴
    Obľuba umeleckých pohľadníc vzrástla koncom 19. storočia. Popudom mohla byť aj séria 32 pohľadníc vydaná uhorskou štátnou poštou pri príležitosti milenárnych osláv "zaujatia vlasti" 1896. Na sérii spolupracovali poprední maďarskí umelci, ktorí zhotovili akvarelové kresby z diel vybraných na milenárnej výstave.⁵
    Zaujímavý obsah i vzhľad pohľadníc, zvlášť v ich "zlatej ére" viedli k zakladaniu rodinných albumov a aj čoraz rozvinutejším, špecializovaným formám zbierok (filokartia, resp. kartofília). Obdivovatelia pohľadníc sa organizovali do spolkov, vznikali časopisy venované tejto záľube. V Uhorsku bol spolok zberateľov pohľadníc Hungaria založený 1899, o rok neskôr mal už 2040 členov. Medzinárodné výstavy pohľadníc sa uskutočnili v Norimbergu 1899, v Budapešti 1900, prvý zjazd zberateľov pohľadníc bol zvolaný do Prahy v tom istom roku.
    Zberateľstvo pohľadníc sa ujalo i na Slovensku. Pohľadnice zhromažďovali inštitúcie aj súkromné osoby. Pre svoju väzbu s obdobím a prostredím sú dnes cenným dokumentárnym materiálom. Skutočnou studnicou poznania je napr. zbierka pohľadníc z pozostalosti popredného slovenského politika a verejného dejateľa, lekára Pavla Blaha (1867 - 1927). Popri bohatej faktografii je aj zrkadlom vkusu a estetického cítenia spoločnosti v niekoľkých regiónoch strednej Európy. Rozsiahly geografický a časový záber zbierky reflektuje taktiež zmeny tlačiarenských techník i živé prúdenie výtvarných náhľadov vtedajšieho obdobia.⁶

Najstaršie umelecké pohľadnice na Slovensku

    Predmetom nášho záujmu sú tlačené umelecké pohľadnice, zhotovené podľa originálnych predlôh autorov. Vznikali na základe objednávky nakladateľa na komerčné, propagačné, podporné a iné účely. Umelec ich signoval, prípadne jeho meno bolo uvedené v textoch na rube pohľadnice.
    Predchádzajúci náčrt historických pomerov, ktoré determinovali vznik a šírenie umeleckých pohľadníc v Uhorsku, možno vo všeobecnosti aplikovať aj na Slovensko. Rozdiel bol však v tom, do akej miery bolo reálne, aby sa národne cítiaci umelci, vydavatelia a tlačiari mohli v tomto odvetví presadiť. Maďarizačné úsilie oficiálnych miest na to veľa možnosti nedávalo. Aj preto sú slovenské umelecké pohľadnice do 1919 skôr zvláštnosťou.
    Karol Salva (1849 - 1913), národný a osvetový pracovník, kníhtlačiar a vydavateľ v Ružomberku, si medzi prvými uvedomil dôležitosť pohľadníc. Roku 1897 vydal publikáciu Tatry od Karla Droža s 37 ilustráciami krakovského umelca Waleria Eljasza a Františka Zvěřinu, českého maliara a kresliara slovanského východu. Jednu z Eljaszových kresieb Salva vytlačil separátne ako pohľadnicu. Kresba tatranského gorala v základnych črtách prihliada k realite (odev mladíka, vysokohorský ráz prírody, letiaci orol), ako celok však jednoznačne odkazuje k romantickej národnobuditeľskej bohúňovskej tradícii. Symbolika obrázku oslovovala zasvätených. Aspoň tak by sa dalo chápať, prečo bola pohľadnica, datovaná 28.9.98 a adresovaná Pavlovi Blahovi do Skalice, odoslaná z Mikuláša bez konkrétnych mien, zato s výrečným "pozdravom od kumpánov".⁷ Dotyčných kumpánov bolo by dozaista možno nájsť v okruhu miestnej, národne a slovansky orientovanej inteligencie, ku ktorej patril tak Salva ako aj rodina evanjelického farára Bohdana Kutlíka, usadeného v liptovských Dechtároch.
    Maliara Cyrila Kutlíka (1869 - 1900), Bohdanovho syna, pripomenula Iva Paštrnáková v detailne prepracovanej štúdii (Galéria 2002).⁸ Uviedla v nej viaceré fakty, ktoré sa nečakaným spôsobom splietajú s našou témou. Dopĺňajú a potvrdzujú skutočnosť, že Kutlík bol prvým autorom, ktorého meno sa ocitlo na slovenských pohľadniciach, konkrétne tých, ktoré vydal Salva v Ružomberku okolo 1898. Pohľadnice majú národopisný ráz. Ich pozadie tvorí pôvabná, prevzdušnená akvarelová kresba Dom a ornament, signovaná Cyrilom Kutlíkom. Dôležitou súčasťou každej kompozície je obrázok ľudových typov podľa P.M. Bohúňa, ktoré po otcovej smrti zhotovil jeho syn Kornel (1883). Údaje hovoria o 12 takýchto obrázkoch, preto možno predpokladať, že k doposiaľ známym 5 pohľadniciam pribudnú v budúcnosti aj ďalšie (ako sa to už stalo v priebehu príprav tejto štúdie, pozn. S.I.).⁹ Pomenovanie pohľadníc je odvodené z názvov jednotlivých ľudových typov: Sklár, Prešporčan, Slovák z Dolnej Oravy, Trenčiansky kroj. Zaujímavá je okolnosť, že pohľadnicu Sklára sme objavili vo dvoch variantoch. Jedna je s obrázkom Trenčianskeho hradu v archíve SNG, druhá so Sládkovičovými veršami z básne Detvan v martinskej SNK. Aj to svedčí o tom, že Salvov podiel na definitívnom tvare pohľadníc nemožno v žiadnom prípade vynechať, pretože ako realizátor projektu mal dôležitý podiel aj na jeho obsahovej náplni. A hoci sa podobné obrazové riešenia pohľadníc s kombináciou viacerých prvkov (fotografia, kresba, text a pod.) v tom období bežne vyskytovali, výnimočnosť Salvových pohľadníc je v ich jednoznačnom slovenskom zameraní, v ktorom umne skĺbil kultúrny odkaz národnej minulosti s aktuálnymi podnetmi.
    Rastúci maďarizačný tlak začiatkom 20. storočia posilnil orientáciu časti slovenskej a českej inteligencie na česko - slovenskú vzájomnosť. Aj záujem českých umelcov o Slovensko a jeho ľudový svojráz ožil s novou intenzitou. V tomto duchu sa niesla tiež činnosť Grupy uhorsko - slovenských maliarov. Jej aktivity (študijné cesty po Slovensku, výstavy, stretnutia) iniciovali Jaroslav Augusta (1878 - 1970) a Emil Pacovský (1879 - 1948). Augustu si olomoucký vydavateľ Romuald Promberger vyhliadol aj za autora pohľadníc, ktoré mali oboznamovať širokú verejnosť s folklórnymi vzácnosťami Slovenska. O vydaní pohľadníc informoval mesačník Naše Slovensko (Měsíčník pro hájení zájmů uherských Slováků). Z uverejnenej správy vieme, že prvá séria pohľadníc podľa Augustových predlôh vyšla v počte 10 kusov v reči slovenskej, poľskej, maďarskej. V správe sa píše, že aj v reči nemeckej, francúzskej a v esperante, takéto vydania však nie sú zatiaľ doložené.¹⁰ Vydavateľ spolu s autorom vybrali pre pohľadnice aj niektoré staršie akvarelové štúdie (napr. Muž z Detvy, 1900), ktoré obsahom aj technicky vyhovovali tlačiarenským požiadavkám. Oznam o vydaní druhej série bol uverejnený o rok neskôr (1908).¹¹ Séria vyšla v počte 8 kusov: Dievčatá vyšívajú, V nedeľu pred kostolom, Pri kolíske, Procesia v Detve, Od krstu, Ženy pri okopávaní, Zavíjanie mladej nevesty, Svadobný tanec. V publikovanej správe sa osobitne zdôrazňuje poslanie vydaných pohľadníc a to, že oproti bezcennému braku, ktorým je trh s dopisnicami zaplavený, prinášajú tieto spojenie užitočného s krásnym a zachytávajú ľudový slovenský život v Uhrách. Pre Prombergera pracovali viacerí výtvarníci, medzi inými aj maliarka Marie Gardavská (1871 - 1937). Práve v súvislosti s jej cestou na Slovensko sa zachoval list, ktorý umožňuje nazrieť do zákulisia prípravy a tvorby pohľadníc. Príchod umelkyne avizoval Promberger spomínanému Pavlovi Blahovi do Skalice. Adresára žiadal o odporúčanie maliarky "aby byla ve vesnicích i městečkách vlídně přijata a proti zaplacení ubytování i stravu v dobrých domech, možno-li privátních, dostala, dále aby lid byl ochoten a oblékl se ji a stál za model".¹²
    Majstrom farebných žiarivých scén z ľudového prostredia bol Joža Uprka (1861 - 1940), ktorý svoju tvorbu zasvätil prevažne moravskému Slovácku. Občas zavítal aj na Slovensko, neskôr sa na dlhšie usadil v Klobušiciach pri Ilave (1922 - 1937). Od svojich tvorivých začiatkov sa prejavoval ako nadšený kolorista. Záľubu v krojoch a výjavoch z dedinského prostredia vedel prebudiť aj v širšom okruhu kolegov-maliarov. Uprkove diela vychádzali na pohľadniciach opakovane, vo veľkom počte. Mnohé z nich sa dostávali aj na Slovensko.
    Vo viacerých mestách na Slovensku existovali začiatkom 20. storočia predpoklady, aby sa realizácia výtvarných pohľadníc presadila aj v domácich pomeroch. K takým lokalitám patrili napr. Bratislava, Trnava, Banská Bystrica, Prešov, Košice, Piešťany, oblasť Vysokých Tatier. Všade sa pestoval čulý spoločenský život, pôsobili miestni či sezónne prichádzajúci umelci, pracovali tlačiarne. Známi maliari, ako napr. Ladislav Mednyánszky, Ferdinand Katona, Ľudovít Čordák, i tí menej renomovaní, užšie spojení s lokálnym dianím mohli prispievať svojou tvorbou do oblasti pohľadníc. Dá sa tak usudzovať na základe viacerých príkladov, povedzme aj pohľadnica, ktorú navrhol neznámy autor pre dobročinný bazár v prospech Červeného kríža v Košiciach 2.3.1901.¹³ Príležitostná pohľadnica s výraznou kresbou ženy a s červeným krížom bola vytlačená v miestnej tlačiarni Karola Werfera ml. V tejto súvislosti možno spomenúť tiež karikatúrne ladenú pohľadnicu s motívom piešťanského korza z tamojšej tlačiarne Ignáca Gipsa. Zobrazuje skupinu piatich pánov kráčajúcich v rade za sebou, počínajúc mladým elegánom s paličkou, končiac starcom s dvoma barlami (isteže ide aj o symbolické zobrazenie "chodu života", pozn. S.I.). Autor kresby je neznámy, pohľadnica bola odoslaná z Piešťan 6. augusta 1900.¹⁴ Nazdávam sa, že je len otázkou času, kedy sa po prehodnotení a podrobnejšom preskúmaní pohľadníc vo verejných aj súkromných zbierkach objavia ďalšie zaujímavé prírastky.
    Zatiaľ sú najlepšie zastúpené bratislavské veduty. K najstarším patrí pohľadnica s motívom Michalskej veže od mníchovského výtvarníka Raoula Franka (1867 - 1939). Podľa pôvodnej akvarelovej predlohy vyšla vo vydavateľstve Ottmara Ziehera v Mníchove v sérii umeleckých pohľadníc (Künstlerpostkarte, No. 2878). Bola odoslaná z Bratislavy 28. januára 1902 Márii Osvaldovej do Skalice. Autor pohľadnice veľa cestoval po Európe, jednou z jeho zastávok sa stala aj Bratislava.¹⁵
    K obdivovateľom bratislavských mestských zákutí patril tunajší rodák Vojtech (Béla) Marx (1885 - 1963). Akvarelové a olejové veduty podával s nádychom ľahkosti a elegancie, zvýrazňujúc príjemnú atmosféru mesta hlavne pred prvou svetovou vojnou. Marxove veduty našli široké uplatnenie aj ako návrhy na pohľadnice. Ich vydavateľom bola firma Brüder Kohn v susednej Viedni.
    Ambíciu moderne, nekonvenčne zaznamenať historické pamätihodnosti mesta dokladujú pohľadnice ďalšieho bratislavského rodáka Františka (Feriho) Wimmera (1885 - 1953). Vznikli počas autorovho pobytu v Mníchove, kam odišiel študovať architektúru. Zachovaná séria 6 farebných pohľadníc v tunajšom Mestskom múzeu odráža secesné náhľady mníchovského umeleckého prostredia, no vari ešte viac blízkosť a vplyv viedenských umeleckých dielní Die Wiener Werkstätte, ktoré od 1907 vydávali aj umelecké pohľadnice. Na prvý pohľad je zjavná zjednodušujúca dekoratívna štylizácia farieb a tvarov, ktorá spolu s výrazným ručným písmom bezprostredne oslovuje diváka. Obrazová strana pohľadníc je rozdelená na dve časti, v hornej je umiestnený architektonický objekt, v dolnej je miesto na text. Uprostred je názov mesta Pozsony a názov zobrazenej pamiatky v maďarskom jazyku: Mihálykapu, Domtemplom, Városházudvar, Főter, Frigyes Főherzeg palotája, t.j. Michalská brána, Martinský dóm, Nádvorie starej radnice, Hlavné námestie, Grassalkovichov, dnes Prezidentský palác. Bez názvu je pohľadnica s panorámou mesta. Vydavateľom bol E. Hardmuth, a keďže matka F. Wimmera bola rodená Hardmuthová, je takmer isté, že jeho návrhy boli vytlačené s priamou účasťou rodiny (okolo 1910).¹⁶

Tri desaťročia rozvoja
slovenských umeleckých pohľadníc

    Po vzniku Česko-Slovenskej republiky (1918) ožil záujem o umelecké pohľadnice s novou energiou. Mladý štát aj prostredníctvom nich mienil propagovať nastolené hodnoty, povzbudzovať k vlastenectvu, prebúdzať sympatie a lojalitu doma i v zahraničí. Zbierkové fondy na Slovensku obsahujú nemálo pohľadníc, ktoré dokumentujú ako sa početní českí výtvarníci vybrali na Slovensko vzápätí po založení spoločného štátu. Medzi obľúbené destinácie patrila Bratislava, Vysoké Tatry, slovenské hrady a na rozdiel od minulosti skôr mestá ako vidiek. Niektorí z nich si zvolili Slovensko aj za miesto trvalého pobytu, napr. Jan Hála, Antonín Krátký, Jaroslav Votruba, Jaroslav Vodrážka. Ich tvorbu je možno dlhodobejšie sledovať v kontexte slovenského umenia, čo platí aj o pohľadniciach. Iní prichádzali sporadicky - napr. Emil Kosa, Václav Malý, Jaroslav Letniansky, Jára Sedláček, Jaroslav Skrbek, Jaroslav Šetelík, Otakar Štáfl, Jindřich Tomec a i. Napospol išlo o technicky zručných, zrelých autorov, ktorí mali záľubu v plenérovej maľbe. K tradovaným hodnotám česko-slovenskej vzájomnosti patrili opakované vydania pohľadníc s reprodukovanými kresbami Josefa Mánesa, Mikoláša Aleša, Jožu Uprku a niektorých ďalších autorov, ktorí sa venovali národnému slovesnému a folklórnemu dedičstvu. Vydavatelia týchto pohľadníc boli hlavne z Prahy, prípadne z iných českých miest.
    Začiatkom 20. rokov sa začala rozbiehať vydavateľská činnosť s pohľadnicami aj na Slovensku. K prvým patrili pohľadnice s reprodukciami diel Petra Michala Bohúňa, pod ktoré sa ako vydavateľ podpísali Slovenské pohľady. Zásluhu na tom mal Štefan Krčméry, ktorý nielenže iniciatívne podporil usporiadanie Bohúňovej výstavy v Martine 1922, ale bol aj tajomníkom Matice slovenskej a redaktorom Slovenských pohľadov. Pohľadnice takisto vydávali Muzeálna slovenská spoločnosť a najmä Matica slovenská, ktorá v tomto smere urobila v 30. a 40. rokoch veľký kus práce.¹⁷ Ku slovu sa prihlásili aj súkromní vydavatelia, napr. Mária Salvová v Liptovskom Mikuláši, G.a A. Bežo v Trnave. Na výzvu Osvetového zväzu prišiel na sklonku roku 1918 do Bratislavy český maliar František Foltýn (1891 - 1976). Mal prísľub, že Zväz vydá jeho pohľadnice s bratislavskými motívmi. Umelec ani tak nedbal na požiadavku, aby sa pohľadnice páčili, ponuku skôr prijal ako možnosť na vykročenie za vlastnou maliarskou predstavou. R. 1921 usporiadali Foltýn, Janko Alexy a Gustáv Mallý spoločnú výstavu v Bratislave. Očakávaný finančný úspech sa však nedostavil a Foltýn na pozvanie riaditeľa Východoslovenského múzea Jozefa Poláka odišiel do Košíc, kde sa stal aktívnym účastníkom tamojšej východoslovenskej avantgardy.¹⁸
    Janko Alexy (1894 - 1970) patril medzi prvých slovenských študentov na pražskej Akadémii. Svoje životné peripetie opísal v knihe spomienok Ovocie dozrieva. Neobišiel ani vlastné pohľadnice, ktoré 1920 vydali spoločne redakcia Mladého Slovenska v Bratislave a Detvan, spolok slovenských akademikov v Prahe. Ako napísal, koncom septembra 1919 sa zúčastnil vedeckej výpravy na Slovensko, ktorú viedli niekoľkí českí univerzitní profesori, pričom sa mu naskytla príležitosť nakresliť veľa hradov, kaštieľov, chalúpok, ľudových typov.¹⁹ Boli to napospol študijné záznamy, podané živo a bezprostredne, no ešte bez osobitého autorského výrazu. Výber z nich vyšiel na pohľadniciach, nateraz je známych do 30 kusov. Niektoré kresby vyšli opakovane aj vo forme albumu Obrázky zo Slovenska, ktorý vydal Alexy vlastným nákladom 1920.
    Podobne vznikli aj pohľadnice s kresbami Ladislava Treskoňa (1900 - 1923). Ten takisto študoval na Akadémii v Prahe. Roku 1920 zaznamenal v okolí svojho rodného kraja Veľkej Bytče viacero zaujímavých ľudových mužských typov. Výber 12 kresieb vyšiel na pohľadniciach nákladom spolku Detvan v Prahe. Vyznačujú sa presným, vecným, dokumentárnym štýlom. Emotívne podfarbenú, sociálnu líniu Treskoňovej tvorby zastupuje pohľadnica vydaná Federáciou pražských študentských komisií pre pomoc hladujúcim v Rusku a na Ukrajine.²⁰ Veľavravný ústredný motív ženy, podávajúcej jedlo vyhladovanému dieťaťu, je dominantným prvkom kompozície. Návrh patril k najhodnotnejším dielam mladého umelca, ktorý nestihol naplno rozvinúť svoj mimoriadny talent.
    Narastajúci potenciál slovenského výtvarného prostredia v 20. rokoch dokumentuje séria pohľadníc vydaná Spolkom pre postavenie mohyly generála Milana Rastislava Štefánika na Bradle (1928). Autorom mohyly bol architekt Dušan Jurkovič. Vlastenecký zámer podporili Janko Alexy, Mikuláš Galanda, Martin Benka. Janko Alexy vytvoril na pamiatku dramatického skonu M.R. Štefánika kresbu Slovenský Ikarus - Štefánik.²¹ Autorova výtvarná predstava vzišla zo známeho mytologického príbehu o návrate Daidala a Ikara do vlasti. Pri jej stvárnení siahol do rezervoáru známych zaužívaných symbolov. Zámer bol zjavný: prostredníctvom čitateľného alegorického výjavu osloviť čo najširšiu verejnosť. V tom čase využíval Alexy takéto prepojenia aj vo voľnej maliarskej tvorbe.
    Mikuláš Galanda (1895 - 1938) vytvoril pri spomínanej príležitosti dva Štefánikove portréty, ktoré poslúžili ako predloha na pohľadnice. Prvý portrét zobrazoval hrdinu s generálskou čiapkou. Zachovala sa monochrómna verzia pohľadnice v modrej farbe. Kresba je Galandom signovaná, v spodnej časti pohľadnice sa nachádza reprodukovaný Štefánikov podpis. Druhá predloha zachytáva Štefánika v civilnejšej podobe bez čiapky. Je takisto signovaná a bola zhotovená grafickou technikou drevorytu. Originálne predlohy nie sú známe a tak sú pohľadnice okrem nespornej výtvarnej hodnoty aj cenným historickým dokumentom.²²
    Galanda sa ako autor komerčných pohľadníc príliš neprejavoval. Jeho zástoj je však mimoriadne významný v inej oblasti, ktorá takisto súvisí s poštovým stykom. Je to žáner novoročeniek, či už tlačených v limitovanom náklade alebo originálnych kresieb, ktoré vo forme pohľadníc posielal najbližšiemu okruhu priateľov a známych. O tejto sfére Galandovho záujmu svedčí množstvo náčrtov ceruzkou, kresieb tušom a akvarelom, uchovávaných vo verejných i súkromných zbierkach. Chcem len pripomenúť, že v 60. rokoch vydala Slovenská národná galéria sériu 6 pohľadníc s vianočnými motívmi, ktoré vznikli na základe výberu práve takýchto "predlôh".
    Martin Benka (1888 - 1971) sa zaujímal popri voľnej maliarskej tvorbe o rôzne odvetvia úžitkového umenia, vrátane tzv. drobnej grafiky (pohľadnice, novoročenky, pozdravy priateľom, parte, titulné hlavičky listového papiera a pod.). K základným technikám, ktoré požíval na tieto návrhy, patrili kresba a akvarel. Rovnako je príznačné, že ich dotváral vlastným kresleným typom písma. Súpis tlačí, ktoré vznikli podľa Benkových návrhov, obsahuje 80 jednotiek, kompletná dokumentácia je prístupná v archíve SNM-EM v Martine, jednotlivo aj v iných archívoch.²³
    Pre Všenárodné oslavy odhalenia mohyly generála M.R. Štefánika na Bradle 23. septembra 1928 Benka pripravil 2 návrhy, ktoré mali na malej ploche pohľadnice tlmočiť nevšedne náročný obsah. Jeden z návrhov komponoval na horizontálnu os, druhý na vertikálnu. V obidvoch dominujú charakteristické, benkovské kresby žien v ľudovom odeve s kvetinovými vencami. Jednako v prípade vertikálne komponovanej pohľadnice akoby bol autor viac popustil uzdu svojej fantázie, keď na nej symbolicky spodobnil stretnutie sveta pozemského (žena v kroji) s večnosťou (žena v rúchu) v pozadí s vesmírnou scenériou.
    V medzivojnovom období boli rozšírené najmä pohľadnice, ktoré Benka navrhol pri príležitosti IX. všesokolského sletu v Prahe 1932. Sprievodným motívom slávnosti bolo 100. výročie narodenia zakladateľa sokolského hnutia Miroslava Tyrša. Celkovo vyšlo 8 pohľadníc vo 2 sériách, ich vydavateľom bola Československá obec sokolská v Prahe. Benka navrhol dvoj a viacfigurálne kresby s motívom cvičencov a cvičeniek. Zaujímavým kompozičným princípom je na viacerých pohľadniciach rytmické opakovanie figurálneho prvku, ktoré prechádza vo forme horizontálneho pásu zľava doprava. Inšpirácia ľudovým ornamentom je dobre čitateľná, tým viac, že nejde len o mechanické opakovanie, ale aj o obohatenie a rozvinutie hlavného motívu pridaním vedľajších, symbolizujúcich rôznorodosť a pestrosť slovanského sveta.
    Roku 1945 pripravil Benka pre martinskú Neografiu sériu vianočných a novoročných pohľadníc a tiež 3 pohľadnice, nazvané V symboloch oslobodenia. Sú to všetko alegorické postavy mužov a žien, vychádzajúce z monumentalizačných tendencií autorovej tvorby v predchádzajúcich rokoch. Vyznačujú sa rovnakým farebným poňatím, takže aj po vizuálnej stránke tvoria ucelený súbor.
    Inú, lyrickú podobu Benkovho umenia približujú pohľadnice motivované jeho obdivom a láskou k ľudovej piesni. Ešte v 30. rokoch vytvoril cyklus kresieb Slovenské ženy v piesňach. Po vojne sa k téme vrátil, pričom ju oživil s mimoriadnou tvorivou invenciou, ktorú možno vybadať aj napriek nie príliš podarenej tlači pohľadníc. Prvé 4 pohľadnice vydal Slovenský esperantský ústav v Martine. Neskôr k ním autor pripojil ďalšie návrhy, z ktorých vzišla séria 18 pohľadníc. Vydal ich Tvar v Bratislave 1952. Farebné akvarelové kresby sú komponované na vertikálu. Dominantu tvorí ženská alebo mužská postava rámcovaná priliehavým prírodným pozadím. Vo vrchnej a spodnej časti je umiestnený notový záznam piesne s prepisom textu, ktorý zhotovil Benka vlastným kresleným písmom. Výsledok predstavuje príkladnú symbiózu umeleckého výrazu a úžitkového poslania kresby. Túto črtu by som rada osobitne vyzdvihla ako príznačnú pre najvydarenejšie kreácie v danej oblasti.
    Uvedená charakteristika sa týka aj Ľudovíta Fullu (1902 - 1980). Umelec sa venoval pohľadniciam hlavne v 40. rokoch (1942 - 1946). Možno konštatovať, že to bol systematický záujem, ktorý sa stal prechodne súčasťou jeho širšieho umeleckého programu.
    Dovtedy bola Fullova účasť na príprave pohľadníc viac-menej sporadická. Jednako existuje príklad, že sa vedel aj k takejto úlohe postaviť objavne, identicky s vlastným umeleckým presvedčením. Je známe, že roky 1929-1931 sú obdobím vyvrcholenia Fullovho záujmu o otázky konštruktivistickej typografie, budovania svojského "vizuálneho jazyka" v oblasti voľnej i úžitkovej tvorby. K sérii konštruktivistických knižných obálok a rôznych reklamných tlačív môžeme priradiť objav dvoch unikátnych pohľadníc z roku 1929, ktoré vydalo Ústredie slovenského katolíckeho študenstva pri príležitosti 10. zjazdu organizácie v Bratislave. Fulla vytvoril návrhy pre spomínané pohľadnice prostredníctvom originálnych zostáv typografických prvkov a výtvarných znakov, ktoré vzišli z tematického zadania úlohy. Pri kompozičnom riešení uplatnil osvedčený súzvuk červenej a čiernej farby na bielom pozadí, ktorý v tom období s obľubou využíval. Jedna pohľadnica s motívom ryby sa nachádza v Múzeu mesta Bratislavy.²⁴ Rovnaká sa našla aj v pozostalosti dr. Júliusa Kálmana v AVU SNG a naviac k nej pribudla pohľadnica s motívom stojacej štylizovanej postavy. Na rube oboch pohľadníc je vyznačený dátum zjazdu 28.VI. - 1.VII.1929, meno autora a text: "Ľ. Fulla, konstruktívne pohľadnice". Zaujímavé je atypické členenie zadnej plochy, ktoré bolo takisto autorovým prínosom.
    Ďalším Fullovým príspevkom je pohľadnica, ktorú vydala Muzeálna slovenská spoločnosť v Martine pri príležitosti otvorenia novej budovy Slovenského národného múzea 10.júla 1938. Na obrazovej strane je v hornej časti nápis "Národopisná výstava", v spodnej časti je vyznačené miesto a rok konania. Celok napovedá, že to bola najskôr predloha pre plagát a až druhotne vznikla pohľadnica. Nasvedčuje tomu aj absencia autorovho mena na pohľadnici.
    Nasledujúce 2 série čiernobielych pohľadníc vydal Fulla vlastným nákladom: Päť reprodukcií podľa pôvodných drevorezov, sprievodný text Andrej Mráz, 1942 a Drobné kresby na šiestich pohľadniciach, sprievodný text Vladimír Wagner, 1943. Bolo to v rokoch závažných spoločenských premien po vzniku prvej Slovenskej republiky (1939). Prudké zvraty neobišli ani Fullu. Po zrušení Školy umeleckých remesiel, na ktorej dovtedy pôsobil, začas vyučoval kreslenie na viacerých stredných školách. Keď vážne ochorel, podal žiadosť o penzionovanie. Východisko našiel v presťahovaní sa z Bratislavy do Martina (1943), ktorý ho priťahoval, podľa vlastných slov, svojou tradíciou, veľkými tlačiarňami a Maticou.²⁵
    Pre oblasť, ktorej sa venujeme, majú osobitný význam niektoré konštatovania Jozefa Cincíka v úvodnej štúdii publikácie Grafika Ľuda Fullu (1944). Hoci Cincík explicitne neuvádza predchádzajúce súbory pohľadníc, upozorňuje na ne nepriamo, keď vyzdvihuje tie črty Fullovej grafiky a kresby, ktoré uľahčujú ich tlačiarenské spracovanie. V súvislosti s drevorezom Narodenie (1940), ktorý bol tiež zaradený v prvom súbore pohľadníc, Cincík napr. napísal: "K výraznosti grafického prednesu Ľuda Fullu pridružuje sa takto aj jemnosť podania. Súhra spomenutých zložiek dáva nové možnosti reprodukčno-grafické, ktorých prednosť spočíva aj v uľahčovaní reprodukčného zmenšovania. Nemusíme sa potom obávať čo i v malých rozmeroch odtláčať predlohu drevorezovú; i na rotačnom stroji a na obhrublom novinárskom papieri. Takto drží grafika Ľuda Fullu krok s novodobými grafickými potrebami a nárokmi masovej tlačovej výroby."²⁶
    Obdobné kvality nachádzal Cincík aj na perokresbách, ktoré umelec zhotovil ako ilustrácie pre rôzne poviedky, uverejňované v novinách. Aj v nich Fulla prejavoval pružnosť a prispôsobivosť vzhľadom na graficko-tlačiarenské potreby, a tak v konečnom dôsledku vyniesol popri voľnej grafike na primeranú výšku aj grafiku úžitkovú. Podobný ráz malo aj vydanie Fullových perokresieb, ktoré pod názvom Vianoce vyšli v Neografii s textom Jozefa Telgárskeho roku 1945. Súbor pozostával zo 6 pohľadníc. Zobrazené motívy - zimné detské radovánky, pohľady na zasneženú krajinu a mesto, zvážanie dreva, trojicu koledníkov - nájdeme súbežne aj v umelcovej voľnej grafike a ilustráciách.
    Spomínané súbory pohľadníc zahŕňali očividný ambivalentný vzťah medzi tzv. voľnou a úžitkovou tvorbou. Nasledujúce návrhy, resp. pohľadnice môžeme však jednoznačne zaradiť do oblasti úžitkového umenia. Sériu 10 novoročných farebných pohľadníc vydala Neografia 1945. V nich Fulla akoby dal do služieb ľudového humoru svoje umelecké majstrovstvo i vybrúsenú techniku. Zámerne sa prihlásil k bizarným námetom, ktorými tradične hýrili podobné príležitostné pohľadnice, zaplnené štvorlístkami, snehuliakmi, prasiatkami, kominármi, potrundženými chodcami. Fulla sa prekvapujúco a nečakane predstavil ako autor figliarsky, rozmarný, prekáravý, plný humoru. Môžeme sa len domnievať, že to mohli byť aj znovuzrodená nádej a všeobecné očakávanie radostnejšej budúcnosti po skončení vojny, ktoré autora pomkli práve týmto smerom. Ostatne, Fulla navrhol aj 4 pohľadnice, ktoré priamo reagovali na udalosti z jari 1945. Tomu zodpovedal aj výber symbolov, zastupujúcich nové politické pomery (zástava, štátny znak). Ďalšie prvky kompozícií (kytica, kvetinové vence, deti, oráč) korešpondujú s ilustračnou tvorbou predchádzajúcich rokov. Aj tieto pohľadnice vydala Neografia v Martine 1945.
    Etapu, v ktorej sa Fulla programovo venoval pohľadniciam, zavŕšili 2 návrhy pre Maticu slovenskú. Prvý, s výzvou na získavanie nových členov tejto národnej ustanovizne, bol realizovaný 1945. Pohľadnica je farebná, autor na nej zobrazil mladú ženu v kroji s pozývajúcim gestom rúk. Nad hlavou ženy je umiestnené logo inštitúcie, v spodnej časti sa nachádza text "Matica slovenská pozdravuje náš nový život. Volá vás v ňom do práce!"
    Druhý návrh vytvoril Fulla pre súbor 5 farebných pohľadníc, vydaných Maticou slovenskou na pomoc navráteným Slovákom (1946). Do súboru prispeli okrem Fullu aj Martin Benka, Karol Ondreička, Emil Makovický, Vojtech Stašík. Autori napospol zvolili symbolické stvárnenie témy s ústrednou postavou ženy-matky. Výnimkou bol len Fullov návrh, v ktorom autor vyzdvihol motív v ústrety si idúcich postáv.
    Karol Ondreička (1898 - 1961) patril k zakladateľskej generácii moderného slovenského umenia. Venoval sa maliarskej tvorbe, ilustráciám, úžitkovej grafike. Od svojich výtvarných začiatkov sa orientoval na ľudový žáner hlavne zo života horských roľníkov a drevorubačov. Do jeho stvárňovania vniesol charakteristický monumentálno-dekoratívny prvok s premenlivým citovým podfarbením, ktoré v 40. rokoch zachádza do idylických polôh. Dedinské motívy späté s ľudovými slávnosťami, zvykmi a sviatkami poskytli Ondreičkovi inšpiráciu aj na 2 série farebných príležitostných pohľadníc. Vydala ich Nová kníhtlačiareň a Neografia v Martine v počte 10 kusov (1941 - 1942). Obe vychádzali z viac-menej overených štylizačných postupov, ktoré si autor odskúšal v množstve ilustračných kresieb pre rôzne knižné a časopisecké vydania.
    Záujem Jozefa Ilečka (1909 - 1986) o pohľadnice bol skôr výnimočnou záležitosťou. Roku 1939 na požiadanie kníhkupca a vydavateľa Jána Horáčka vytvoril 12 návrhov farebných folklórnych pohľadníc. Dalo by sa povedať, že pre podobný druh práce mal Ilečko vynikajúce predpoklady z niekdajšieho pôsobenia v oblasti filmového plagátu ako aj z knižných obálok a ilustrácií, ktorým sa priebežne venoval. Nemenej dôležitá bola jeho voľná tvorba s prevahou folklórnych námetov. Krojované postavy žien, dievčat, mužov, ktoré stvárnil na pohľadniciach, oslovujú diváka kultivovaným prednesom, jasnou farebnosťou aj krásou, pôvabom a optimizmom.²⁷
    V súvislosti s pohľadnicami je na mieste pripomenúť Štefana Leonarda Kostelničáka (Kostelníčka, 1900-1949). Do roku 1938 pôsobil v Košiciach, kde si založil ateliér slovenskej ornamentiky. V tejto činnosti pokračoval aj po presťahovaní do Bratislavy. Tlačou vydával texty historických dokumentov vyzdobené ornamentami, napr. Martinskú deklaráciu, Pittsburskú dohodu a iné, taktiež farebné alegorické pohľadnice k rozličným národným oslavám a výročiam. Vlastným nákladom vydal sériu 10 farebných pohľadníc Grafa (1940) s číro ornamentálnymi motívmi. Fakt, že do pohľadníc vniesol originálny prvok v podobe štylizovanej ľudovej ornamentiky, ktorú povýšil na nosný obrazový motív, nemožno obísť. A to aj napriek odborným kritickým výhradám, ktoré voči Kostelničákovej tvorbe vzniesli niektorí autori.²⁸
    Začiatkom 40. rokov pôvodná úžitková tvorba na Slovensku prosperovala. Popri náraste vydavateľskej činnosti a rozmachu knižnej tvorby tento stav podporovala skutočnosť, že novoustanovený štát potreboval vytvoriť svoje platidlá, poštové ceniny a pod. Do ich príprav sa zapojili viacerí známi umelci ako Martin Benka, Aurel Kajlich, Štefan Bednár, Fraňo Štefunko, Andrej Peter a ďalší.²⁹
    Štefan Bednár (1909 - 1976) patril k autorom, ktorí mali s úžitkovou tvorbou rôzneho druhu veľké skúsenosti už v medzivojnovom období. Návrhy na plagáty, známky, bankovky, ilustrácie, obálky kníh predstavovali aj naďalej ústrojnú časť jeho diela. Osobitne možno spomenúť komplexný poštový dizajn pre príležitostné telegramy (1940), ktorý okrem funkčného systému zahŕňal viaceré autorove farebné kresby.³⁰ Bednár prispel aj do oblasti pohľadníc. Pomerne málo známa je pohľadnica s básňou Šurany od Andreja Žarnova, motivovaná konkrétnou tragickou udalosťou, ktorá sa odohrala počas vianočných sviatkov 1938.³¹ Kombinácia červenej a čiernej farby na bielom podklade navodzuje dramatickosť situácie "prerozprávanú" kresbou raneného krvácajúceho muža a jeho druha. Aj keď vydavateľ pohľadnice ani autor návrhu nie sú uvedení, Bednárov výtvarný rukopis je z odborného pohľadu zjavný. Nasledovala séria 6 pohľadníc k Vianociam, ktorú vydala Slovenská grafia 1940. Návrhy sú signované, vo dvoch prípadoch sprevádzané textami ľudových kolied. Umelcova charakteristická primitivizujúca kresba a zjednodušená farebnosť sa vhodne dopĺňajú s vybranými motívmi. Celok vyvoláva želaný pocit sviatkov naplnených čarom spomienok a ľudskej súdržnosti.³²
    Dôležitú vydavateľskú iniciatívu prevzala v období 40. rokov Matica slovenská v Martine. Spomenula som už matičné vydania pohľadníc podľa návrhov renomovaných slovenských umelcov. Cieľom premysleného postupu inštitúcie bolo vybudovanie širšieho zázemia spolupracovníkov-výtvarníkov, ktoré sa postupne dopĺňalo aj o mladších autorov. Patrili k nim Emil Makovický, Vojtech Stašík, Vincent Hložník, Ladislav Záborský, Ivan Šimko, František Kudláč a ďalší. Významnou súčasťou martinského kultúrneho prostredia sa stala tlačiareň Neografia, ktorá bola vďaka jej vtedajšiemu vedeniu technicky vynikajúco vybavená. Keď po vojne došlo k obnoveniu Československej republiky, nové vedenie Matice slovenskej a tlačiarne bez väčších problémov pokračovali vo vydavateľskej činnosti.³³
    Myslím, že aj z doposiaľ uvádzaných príkladov je viditeľná schopnosť pohľadníc vypovedať o dobovej atmosfére toho-ktorého úseku národnej histórie. K takémuto náhľadu oprávňuje aj séria 36 kusov Memorandových pohľadníc s kreslenými podobizňami význačných slovenských dejateľov, ktoré pripravil Vojtech Stašík (1915-1978). Pohľadnice vydala Matica slovenská pri príležitosti memorandových osláv (1941). Ten istý autor zhotovil aj 3 návrhy na pohľadnice v prospech pozostalých po povstalcoch: Povstanie na Slovensku 1944, Mier 9.V.1945, Budovanie (vydal MNV, Martin 1946). Umelec siahol k alegorickej forme výjavov, ktorých aktuálny zmysel bol adresátovi - napriek a či práve vďaka tradičnej forme - zrozumiteľný a jasný.
    S podobným zámerom sa v Bratislave zo súkromnej iniciatívy rozbehla akcia pre vojnových invalidov Invalid (1946). Jej peripetie a zložité osudy protagonistov sú dodnes založené v archíve.³⁴ Vydavateľom pohľadníc bolo Slovenské nakladateľstvo, autorom kresieb Aurel Kajlich (1901 - 1973), ktorý vytvoril návrh na nálepku a 5 kusov číslovaných, navzájom odlišných jednofarebných pohľadníc: Vlasť nás volala, Za slobodu vpred!, Aj za vás sme bojovali, Aj za vás sme krvácali!, Nezabudnite na nás! Kajlich sa zmocnil úlohy, využívajúc svoje bohaté skúsenosti v úžitkovej grafike a ilustrácii. Aj tu platia slová Mariana Várossa, ktorý o Kajlichovej tvorbe napísal: "Jadrom jeho výtvarného prejavu je kaligrafická kresba, dekoratívne štylizovaná a až neosobná, ktorou vytvára postavy svojich charakteristických ľudových hrdinov i romanticky podfarbenú prírodu. Celá Kajlichova figurálna tvorba dostáva tým rozprávkovo-ilustratívny ráz."³⁵ Cyklus síce nepatril k vrcholným Kajlichovým opusom, ako celok však dotvára profil umelcovej úžitkovej tvorby.

Družstvo Tvar a pohľadnice

    Vlna pátosu a symbolicko-monumentálneho výtvarného prejavu zasiahla v povojnovom období značnú časť úžitkového umenia. Prejavovalo sa to najmä v súvislosti s novými spoločenskými a politicko-propagačnými úlohami. Táto tendencia pretrvávala aj po februárovom komunistickom prevrate 1948 a nastolení méty socialistickej spoločnosti. Spoločenské zmeny zásadne ovplyvnili štruktúru výtvarného života. Pre výtvarnú a propagačnú tvorbu bol založený Tvar, družstvo výtvarných umelcov na Slovensku s r. o. (1949). Medzi jeho iniciátorov patril spolu s Antonom Hollým spomínaný Štefan Bednár, ktorý sa stal aj jeho prvým predsedom. Tvar si okrem iného vytýčil zabezpečenie dôstojných existenčných podmienok výtvarníkov.³⁶ Realizovala sa v ňom aj vydavateľská činnosť, vrátane umeleckých pohľadníc. Mnohé z nich sa dodnes vyskytujú v súkromných i verejných zbierkach. Vydávané pohľadnice možno rozdeliť do dvoch hlavných okruhov.
    Prvý pozostáva z reprodukcií výtvarných diel na pohľadniciach, druhý, početnejší z pohľadníc, ktoré vznikli podľa pôvodných autorských návrhov. Tak ako doteraz, budem sa aj naďalej venovať druhej skupine.
    Oproti predchádzajúcim rokom možno v nej vybadať príliv nových mien hlavne mladších umelcov ako napríklad Mária Medvecká (1914 - 1987), Ctibor Belan (1920 - 1991), Štefan Cpin (1919 - 1971), Ferdinand Hložník (1921) a ďalší. Takisto sa s väčšou vehemenciou zapojili do tvorby pohľadníc niektorí starší vyprofilovaní autori ako Ján Hála (1890 - 1959) či Jaroslav Votruba (1889 - 1971), obaja s témami, ktoré patrili k erbovým znakom ich diela. U Hálu to boli obľúbené ľudové motívy z Važca, u Votrubu obrázky z Vysokých Tatier. Rozhodne možno konštatovať, že autorské zázemie Tvaru bolo od začiatku jeho fungovania nezvyčajne široké a rôznorodé.
    Vydavateľská činnosť Tvaru nielen v oblasti pohľadníc mala aj ďalšiu charakteristickú črtu, totiž, že nanovo nastolila otázky kontextu ikonografie a spoločenskej objednávky. Dobre to vystihuje nasledujúci príklad. Tvar sa od začiatku usiloval vyjsť v ústrety verejnosti vydávaním príležitostných vianočných a veľkonočných pohľadníc. Vznikli dva rozsiahle projekty Slovenské Vianoce a Slovenská Veľká noc. Príznačné bolo, že tradičné kresťanské symboly ustúpili na týchto pohľadniciach do úzadia, do popredia sa dostala symbolika spájaná s ľudovým zvykloslovím a oslavami sviatkov. Stvárnenie tém získalo takto požadovanú civilnejšiu, aj z oficiálneho ideologického hľadiska prijatelnejšiu podobu.
    Tvar pokrýval celú škálu rôznych spoločenských potrieb, ktoré oddávna plnili pohľadnice. Aj preto v nich objavujeme odkazy na rozmanité stránky dobového diania. Svoju činnosť ukončil roku 1954. Vydávanie pohľadníc pokračovalo pod egidou Slovenského fondu výtvarných umení a ďalších vydavateľstiev. Odlišnosť bola v tom, že akcent z pôvodných návrhov (ako to bolo v Tvare ) sa čoraz viac presúval na reprodukcie výtvarných diel, vydávané jednotlivo, alebo aj v celých súboroch (tzv. envelopky). Ich cieľom bola propagácia tvorby vyhliadnutých umelcov, prípadne prezentácia a propagácia zbierkových fondov jednotlivých múzeí a galérií.

Záverom

    Mojím úmyslom bolo podať ucelený obraz prepojenia sféry umenia a tlačených pohľadníc od konca 19. do polovice 20. storočia na Slovensku. Nazdávam sa, že predstaviť túto málo známu časť tvorby popredných slovenských umelcov bolo rovnako potrebné ako doplniť oblasť úžitkového umenia o segment tlačených pohľadníc, ktoré pre svoju dostupnosť a verejný charakter patrili v minulosti k najrozšírenejším a najmodernejším prostriedkom ľudskej komunikácie. Dúfam, že sa mi podarilo načrtnutý zámer splniť, aj keď ďalší výskum dozaista tento obraz ešte doplní a rozšíri o nové dimenzie.

    Dovolím si vysloviť poďakovanie za ochotu a porozumenie pri výskume materiálu pracovníkom Archívu výtvarného umenia, Centrálneho katalógu a Knižnice SNG, Slovenského národného archívu, Archívu mesta Bratislavy, Mestského múzea v Bratislave, Slovenskej národnej knižnice v Martine, Turčianskej galérie v Martine, Východoslovenského múzea v Košiciach. Takisto ďakujem p. Márii Ormisovej a Ive Paštrnákovej za sprístupnenie rodinných archívov. Osobitne ďakujem PhDr. Márii Marianiovej a najbližšej rodine za poskytnutie cenného obrazového materiálu, bez ktorého by štúdia nebola mohla vzniknúť.
 

Poznámky autora:
 

1. Krátky slovník slovenského jazyka. Bratislava 1997, s. 479. Obsažnejšie vymedzenie pojmu poskytuje odborná literatúra: "Pohľadnica je obrazový dokument alebo súbor dokumentov, ktoré sú zhotovené rôznymi technikami a technologickými postupmi za pomoci fotografickej techniky. Je to tiež komerčný dokument, tlačený a vydávaný vo veľkom náklade na mechanických kopírovacích zariadeniach. Pohľadnica je jednolistová tlač a zároveň aj cenina. Za predchodcu pohľadnice treba pokladať rozličné rukopisné blahoželania (najmä k novému roku) už zo stredoveku. Neskôr sa objavujú už aj tlačené. Por. HATALOVÁ, Mariana: Pohľadnice vo fonde knižnice. In: Knižnica, 2, 2001, č.5, s. 235-242. 
2. HATALOVÁ 2001 (c.d. v pozn. 1), s. 236. 
3. REPČÁK, Miroslav: Priekopník fotografie Karol Divald. In: Obrazový archív MS 2. (Ed.) Viliam SOKOLÍK. Martin 1994, s. 119-127;
   GAŠPAR, Ján: Pohľadnice a fotografická dynastia Divaldovcov. In: gaspar@svkk.sk, 2001. 
4. SEDLÁKOVÁ, Viera: Fotografická tvorba Pavla Socháňa. In: SOKOLÍK 1994 (c. d. v pozn. 3), s. 128-137;
   HLAVÁČ, Ľudovít: Fotografické pohľadnice Pavla Socháňa. In: Výtvarníctvo - fotografia - film, 22, 1984, č. 4, s. 14-15. 
5. PETERCSÁK, Tivadar: A képes levelezőlap története. Die Geschichte der Ansichtskarte. [Kat. výst.] Miskolc 1994, s. 201-207. 
6. Osobný fond Pavla Blahu sa nachádza v Slovenskom národnom archíve v Bratislave. Obsahuje 2494 rôznych jednotiek. Fond nanovo usporiadali a pôvodný inventár prepracovali Mgr. Miriam Kuzmíková a PhDr. Daniel Kuzmík v 1997 - 1999. Súčasťou fondu je aj tematicky členená zbierka pohľadníc. K OF P. Blahu je pričlenený album pohľadníc z r. 1898 - 1905, patriaci Márii Osvaldovej, inv. č. 2494. 
7. Slovenský národný archív v Bratislave, OF P. Blaha, inv. č. 1338. 
8. PAŠTRNÁKOVÁ,Iva: Cyril Kutlík. Zakladateľ Srbskej kresliarsko-maliarskej školy. In: Galéria 2002. Ročenka Slovenskej národnej galérie v Bratislave, s. 155-170. 
9. Ibidem, s. 165. Autorka uvádza 3 pohľadnice, pre ktoré bol použitý podklad Kutlíkovej kresby, a to Prešporčan, Sklár a Slováci z okolia Zvolena. Z toho sú známe len prvé dve (AVU SNG). Vďaka p. Márii Ormisovej, ktorá uchováva v rodinnom archíve niekoľko pohľadníc z dielne K. Salvu, mohla som súbor doplniť o ďalšie dve, a to Slováka z Dolnej Oravy a Trenčiansky kroj. K. Bohúň zhotovil 12 litografovaných slovenských krojov podľa akvarelov svojho otca, por. Encyklopédia Slovenska, zv. 1, Bratislava 1977, s. 217. To, že Salva poznal edíciu bohúňovských chromolitografií, môžeme predpokladať takmer s istotou a takisto, že sa ňou inšpiroval pri vydaní uvádzaných pohľadníc. 
10. Umělecké pohlednice uherských Slováků dle originálů Jaroslava Augusty. In: Naše Slovensko, 1, 1907, č.1, s. 144. 
11. Druhá serie dopisnic "Uherští Slováci". In: Naše Slovensko, 2, 1908, č.1, s. 47. 
12. Slovenský národný archív v Bratislave, OF P.Blaha, inv. č. 601. 
13. Východoslovenské múzeum v Košiciach, inv. č. 7792. 
14. Slovenská národná knižnica v Martine, inv. č. 21715. 
15. Slovenský národný archív v Bratislave, OF P.Blaha, inv. č. 2494. 
16. Mestské múzeum v Bratislave, inv. č. P 4661, P 1262, P 2707, P 2926, P 3451, P 4466. 
17. LIBA, Peter: Vydavateľské dielo Matice slovenskej 1863 - 1953. Martin 1963, (Umelecké pohľadnice), s. 254-255. 
18. HLUŠIČKA, Jiří: František Foltýn. Praha 1982, s. 11; SAUČIN, Ladislav: Výtvarné umenie na východnom Slovensku 1918 - 1938. Košice 1964, s. 44. Spomínané pohľadnice nie sú zatiaľ v archívnych fondoch na Slovensku známe. 
19. ALEXY, Janko: Ovocie dozrieva. Bratislava 1957, s. 25, 44. 
20. Archív výtvarného umenia, SNG Bratislava, OF Ladislav Treskoň, inv. č. 172/77. 
21. Mestské múzeum v Bratislave, inv. č. P 4560. 
22. Mestské múzeum v Bratislave, inv. č. P 4558, P 4557. 
23. BARANOVIČ, Štefan - ZAŤKOVÁ, Ľubica: Martin Benka. Sprievodca po živote a diele. Martin 1988, s. 170-174. 
24. Mestské múzeum v Bratislave, inv. č. P 4930. 
25. FULLA, Ľudovít: Okamihy a vyznania. (Ed.) Ján MEDVEĎ. Bratislava 1983, s. 180. 
26. CINCÍK, Jozef: Grafika Ľuda Fullu. Martin 1944, s. 9. 
27. HORÁČEK, Ján: Krása čierneho umenia. Bratislava, 1988, s. 195. Farebné pohľadnice boli zhotovené kameňotlačou. Ich výskyt je pomerne vzácny, možno aj preto, ako píše Horáček, že: "Posledných päťtisíc kusov daroval som raneným sovietskym vojakom v bratislavských nemocniciach, aby mohli poslať domov pozdravy zo slovenskej oslobodenej Bratislavy." Ibidem, s. 195. 
28. SAUČIN 1964 (c.d. v pozn. 18), s. 47. Autor zaznamenal Kostelničákovo účinkovanie na východnom Slovensku, o pohľadniciach napísal: "...farebné pohľadnice s ornamentami a alegorickými výjavmi, ktoré boli výrazom národného sentimentalizmu, vyúsťujúceho do gýča". 
29. MAZÚR, Miloš: Činnosť slovenskej národnej banky v rokoch 1939-1945, vytvorenie Slovenskej národnej meny. In: Slovenská republika (1939-1945). (Ed.) Ján BOBÁK. Bratislava - Martin 2000, s. 129-132; BARANOVIČ-ZAŤKOVÁ 1988 (c.d. v pozn.23), s. 168-169, s. 175. 
30. Archív výtvarného umenia, SNG Bratislava, OF Štefan Bednár, inv. č. 359/81. 
31. Slovenská národná knižnica v Martine, inv. č. 23679. Po viedenskej arbitráži v novembri 1938 Šurany sa dostali pod zvrchovanosť Maďarska. K incidentu došlo 25. decembra, keď do zhromaždených veriacich pred kostolom za prejavy národného cítenia strelili prizvaní žandári. Usmrtili pritom 17-ročné dievča, viacerých ľudí zranili. Udalosti vzbudili v slovenskej verejnosti značnú nevôľu, o.i. viaceré emotívne protesty slovenských básnikov. Por. bibliofília Krvavé zore. Bratislava 1939. Knižnica SNG, inv. č. SH XVII-170. 
32. Archív výtvarného umenia, SNG Bratislava, OF Štefan Bednár, inv. č. 359/81/1.188, 359/81/1.189, 359/81/1.190, 359/81/1.191, 359/81/1.193, 359/81/1.194. 
33. GEGUŠ, Ivan: Jozef Cíger Hronský a Neografia. (K 60. výročiu založenia tlačiarne). In: Literárny (dvoj)týždenník, 17, 2004, č. 6-7, s.9. 
34. Archív mesta Bratislavy. Zo spisov vyplýva, že kvôli nejasnostiam okolo legálnosti celej akcie (údajne bola vedená bez platného povolenia) došlo k jej pozastaveniu, zvyšný náklad už vytlačených nálepiek a pohľadníc bol úradne zabavený, iniciátor akcie, účastník SNP a vojnový invalid s vydavateľom boli postavení pred občiansky súd. Hoci neboli zistené žiadne finančné pochybenia, akcia bola ukončená za striktne stanovených podmienok. Smutný bol osud jej protagonistu, ktorý zomrel na TBC ešte pred doručením oslobodzujúceho výmeru. 
35. VÁROSS, Marián: Slovenské výtvarné umenie 1918-1945. Bratislava 1960, s. 165-166. 
36. BEDNÁR, Štefan: Rozhovor o Tvare. In: Kultúrny život, 4, 1949, č. 2, s. 7. 

pripravil kontakt zaradené

: Silvia Ilečková : Tel.: 02 / 6280 1725 : rok 2006

Zaraďte si link projektu medzi obľúbené adresy.
Ako? Stisnite prosím naraz nasledujúce dve klávesy CTRL+D!