Martin Arnold

Takto končí podľa jedného zápisníka stretnutie dvoch veľmi odlišných ľudí, dvoch triednych nepriateľov. Ak by sa z toho "príbehu" nedalo vyťažiť nič všeobecne platné, mal by zmysel len pre účinkujúcich a nestálo by za námahu o ňom písať. Lenže ten príbeh má svoju "moral of the tale" a my sa pokúsime ukázať, že na tomto príklade možno vysvetliť všetko zlo ľudského rodu.

Najprv si bližšie všimnime postoj autora k Vavrouchovi, ktorý na prvý pohľad vyzerá možno prehnane impulzívne. Treba si však uvedomiť, že autor prichádzal do styku len s veľmi úzkym kruhom ľudí a preto Vavrouch bol prakticky jediným človekom, ktorý mu personifikoval nenávidený komunistický systém, deptajúci každú individualitu, každú odchýlku od šablóny. Vavrouch mu v konečnom dôsledku až tak veľa neurobil: nepodrezal mu krk, neotrávil mu deti, ba ani nezviedol manželku. Nebuďme však k autorovi nespravodliví: prečo by mal Vavroucha ospravedlňovať, prečo by mal práve on byť mimoriadne objektívny, keď ho Vavrouch pri každej príležitosti otravoval svojimi chorými, blúznivými plánmi, vyhrážal sa mu politickými postihmi, chcel z vyhranenej osobnosti urobiť stereotyp, chcel ho pretvoriť na svoj obraz. A pritom bolo autorovi stále jasné, aký obmedzený a tuctový ten Vavrouch je. Z autorovho pohľadu sa Vavrouch – toto ľudsky bezvýznamné hovienko – hral na poloboha, ktorý chce pretvoriť na svoj obraz ojedinele výraznú individualitu, vedomú si svojej nadradenosti nad tupou priemernosťou prostredia, v ktorom žije. Ako vyhranená to bola osobnosť, svedčí starší zápis z doby dávno pred stretnutím týchto dvoch ľudí:

8. 3. 1961 – utorok (MDŽ) – streda
Človek v socializme nesmie myslieť. A keď, tak iba tak, ako ho naučia. Myslieť však tak, ako niekoho naučili, znamená vôbec nemyslieť. – Človek v socializme nesmie myslieť. Za neho myslí strana. Strana je všetko. Strana má prívlastky, akými sa nemôže pochváliť žiadny smrteľník. Je predovšetkým neomylná, oplýva nekonečnou múdrosťou, je láskavá, odpustí zblúdilcom, je prísna, mocná, pevná, nerozborná, neochvejná; je jednotná, rozhodná – čiže je komplexom najvyšších a najdokonalejších kvalít. Kto to však takto o nej hovorí? Jej členovia, čiže ona sama. Odkiaľ to vie?

Človek nesmie rozmýšľať. On musí veriť. Musí veriť, že strana je neomylná, hoci stále mení svoj program, stále zbavuje dôvery tých, ktorým bezvýhradne verila. Musí veriť, že strana je nekonečne múdra, hoci jej filozofia sa opiera o výdobytky vied minulých storočí. Musí veriť, že strana je láskavá, hoci vraždí najšľachetnejších ľudí, ktorí chcú myslieť ináč než ona. Človek musí veriť, že strana je jednotná, hoci stále sa opakujúce čistky sú dôkazom jej nejednotnosti. Slovom, človek musí veriť vsetkému, čo sa mu na uverenie predkladá. A toto sa vyhlasuje za najväčšiu radosť, najväčšie potešenie a najväčší výdobytok!! Ktosi dokonca povedal: Čokoľvek by sme pre stranu urobili, nikdy by sme pre ňu dosť neurobili.

Vavrouch – videný očami autora Zápisníka – bol človek nepochybne odporný. Nikdy som ho nevidel, ale autora poznám aspoň natoľko dobre, že neverím, že by o Vavrouchovi nebol napísal aj vľúdne slovo, ak by si to zaslúžil. Vavrouch však iste nebol netvor. Rodičia ho nepochybne považovali za milé dieťa a mali ho úprimne radi. V rodnom Olomouci mal medzi rovesníkmi iste veľa priateľov, bol mnohými považovaný za správneho chlapca. I mnohé ženy na ňom dokázali nájsť čosi príťažlivé – prinajmenšom jeho manželky. Nie všetkými kolegami bol opovrhovaný, mal aj pár priateľov. Ale hlavne šéfovia s ním boli nanajvýš spokojní.

Autor však patril do iného tábora, do tábora jeho triednych nepriateľov, ktorý sa začal rýchlo rozrastať po tom, čo ktoréhosi dňa Vavrouch ZATÚŽIL po takých prostých cieľoch, ako je rodinný dom, luxusné auto, prepychové bytové zariadenie – ale aj po obdive seberovných, aký je on šikovný, že "si to tak všetko VIE" získať. Iného dňa – to muselo byť určite neskôr – sa Vavrouch ROZHODOL, že na dosiahnutie tých cieľov použije VŠETKY prostriedky aké videl u tých hore a aké sa mu v tých smutných časoch ponúkali. Musel vedieť, že cesta do pekla, na ktorú sa z vlastnej vôle vybral, si bude od neho občas vyžadovať aj to, aby druhým ubližoval: žil totiž v podlej spoločnosti, ktorá robila zo spoluobčanov udavačov, z ľudí, ktorí by za iných okolností mohli žiť vedľa seba bez akejkoľvek averzie, nepriateľov na život a na smrť. Vavrouch – ako každý v tej dobe – však mal možnosť výberu. Nik ho nenútil, aby sa postavil na stranu vládnucej ideológie, aby musel iných ľudí posudzovať z hľadiska "angažovanosti", "uvedomelosti", "masovopolitickej aktivity" ... jednoducho aby musel obmedzovať ľudské práva tých druhých. Svojim úplne slobodným rozhodnutím sa zaradil na stranu tých hore a tým sa stal automaticky nepriateľom tých dole.

Dobre si prezrite fotografiu hore. Kvôli takému objektu, takému kusu hmoty, sa z človeka stala sviňa! Kvôli tomuto organizovanému zoskupeniu tehál mal Vavrouchov podriadený zapierať svoje presvedčenie, mal liezť do zadku vtedajším slabomyseľným mocným tohoto sveta! Ako sa na ten svoj grandiózny cieľ dnes asi díva sám Vavrouch? Dom už dávno nie je jeho, býva v štandardnom bloku na Šafárikovej triede 6 v Košiciach. Keby bol vedel, že to tak dopadne, usiloval by sa až tak veľmi, ako ukazujú citované zápisky? To naozaj nepoznal žiadne vyššie hodnoty?

Avšak tak ako bola Vavrouchova voľba úplne slobodná, bola slobodná i voľba jeho protivníka, ktorého súkromné zápisky tu citujeme. Aj on bol človek, ktorý mal prednosti i nedostatky. Nebol nijakým ideálom. Vedel tvrdo pracovať, tešiť sa z hudby a oblohy, z výhľadov z vysokých končiarov, z pochopenia teoretickej fyziky. Vedel však byť aj neústupný, tvrdohlavý a ironický, dokázal sa do biela rozpáliť aj pre maličkosti. Mnohokrát bol nedôsledný, povrchný, neraz sa mýlil. Aj on sa jedného dňa ROZHODOL. Rozhodol sa však úplne ináč než Vavrouch. Rozhodol sa, že nebude za žiadnu cenu podporovať režim, stvorený hlupákmi, že nebude podporovať ideológiu, ktorá nestojí na pravde. Vedel, že to v spoločnosti v ktorej žil, bude znamenať zbaviť sa pohodlného života, stojaceho na servilnosti voči tupým egoistom. Vedel však, že nebude nikdy nikým nútený nikomu škodiť. Rozhodol sa celkom dobrovoľne a slobodne pre hodnotu, ktorú považoval za najvyššiu – pre pravdu: pravdu vedeckú i pravdu morálnu. A preto musel nenávidieť tých, ktorí jedno hovorili a iné konali. Musel nenávidieť pokrytectvo všade, kde sa s ním stretol. Preto najprv zavrhol kresťanskú ideológiu, s jej večným hrešením a večným odpúšťaním, potom ideológiu komunistickú, s jej večným bojom s triednymi nepriateľmi a za krajšie zajtrajšky. Pochopil veľmi skoro, že každá ideológia je jedovatým ovocím strachu, že každá ideológia stojí na lži. Pochopil, že ak sa rozhodneme pre pravdu, netreba nám už žiadnej ideológie. "Každá ideológia je iba súborom nedokázaných tvrdení, ktoré nejaká skupina ľudí presadzuje bez akéhokoľvek dôkazu", píše v roku 1959.

Autor zostal trvalo verný svojim politickým postojom. Vypracoval sa na významnú vedeckú osobnosť bez toho, že by bol členom akejkoľvek cirkvi, politickej strany, bez toho aby bol členom BSP, bez socialistickej súťaže, účasti na prvomájových sprievodoch, verejných straníckych schôdzach. Jeho životný príbeh ukazuje, že s takým postojom sa dalo aj za socializmu prežiť, že človek nemusel podľahnúť, že nemusel poslúchať tupú moc. Pokrytecké sú preto výhovorky tých, ktorí tvrdia, že "museli" byť členmi strany, ak chceli niečo dosiahnuť. Áno, museli, keď boli neschopní – a vtedy to dosiahli iba v potuchlých podmienkach socializmu. Tí skutočne schopní prerazili v celosvetovej konkurencii aj bez pomoci strany, servilnosti a hanebného ohýbania chrbta.

Taký odpor, samozrejme, stál istú námahu a vytrvalosť a nebolo vždy ľahké vydržať v ňom dlho. O postoji okolia voči nekonformným ľuďom svedčí pregnantne výrok, adresovaný v r. 1971 autorovej manželke jej kolegyňou, súdružkou Si., manželkou dekana jednej fakulty, Emanuela Si. Tejto laborantke sa nepáčilo, že autorova manželka sa nezúčastnila prvomájového sprievodu (viď zápis z 2. 5. 1971) a komentovala to takouto podráždenou poznámkou: "Niekto si do sprievodu jednoducho nepríde a NIČ sa mu nestane!" Tento výrok predovšetkým prezrádza, že ani súdružka Si. netúžila po účasti v sprievode. "Musela" tam ísť, pretože jej manžel bol dekanom (a samozrejme clenom KSČ). Škrelo ju to však až tak, že by považovala za spravodlivé, keby sa neúčasť v sprievode, vyjadrujúcom "spontánne nadšenie", trestala! To, že manžel jej kolegyne nebol dekanom, ani členom strany, a nemal žiadne z toho plynúce výhody, to túto súdružku nijak netrápilo. Trápilo ju, že ONA za výhody svojho manžela (a tým aj svoje) musela tak "kruto" platiť: AŽ stratou jedného dopoludnia!! Dá sa na adresu tejto ženy povedať slusnejší výraz, než že bola sprostá? Nebola to však osoba, svojim postojom, nijak výnimočná. Mnohí ľudia (zdá sa, že ich bola poriadna väčšina) v tých časoch zo strachu robili to, čo nechceli, a tých, ktorí sa odvážili nebáť sa, neobdivovali ako odvážlivcov, ale nenávideli ich!! Aj tak vyzerá egocentrizmus.

Ale citovaný výrok svedčí aj o čomsi inom. Naozaj sa NIČ nestalo tým, ktorí do prvomájového sprievodu neprišli. A autorov príbeh ukazuje, že sa dalo ignorovať takmer všetko. Prečo sa potom ani raz nestalo, že by do sprievodu, či na verejnú stranícku schôdzu prišli iba desiati? Prečo sa ľudia báli oveľa, oveľa viac než sa "museli" ? Prečo autor nedokázal presvedčiť ani najbližších kolegov, aby pri hlasovaní na rôznych schôdzach nedvíhali ruky a ak, tak až ako poslední? Prečo nešírili tento návod na pasívny odpor, tak ako to robil on? Veď keby každý čakal na ostatných, zostali by vztýčené iba ruky horlivcov a mase žiadne riziko nehrozí, hrozí nanajvýš osamelému jednotlivcovi. Až také to bolo všetko jednoduché!

Autorove deti tiež nikdy do prvomájových sprievodov nechodili, nechodili vítať stranícke a vládne delegácie, nestáli v špalieroch lemujúcich cesty kancom v limuzínach, nechodili na "kalamajky" ani iné stupídne "akcie". Otec im vždy do žiackej knižky napísal, že boli choré. Učiteľom sa to nevidelo, ale už bolo po funuse a do ďalšej "akcie" sa na to zabudlo. Prečo to nedokázali urobiť iní rodičia? Čoho sa až tak neľudsky báli? Skôr by som povedal, že sa ani mimoriadne nebáli, bolo im to ľahostajné, nestálo im to ani za zamyslenie. Ale prečo sa potom sťažovali?

Tento náš príbeh teda ukazuje, že príčinou zla, nazývaného socializmus, neboli iba ideológovia, ale aj tzv. prostí ľudia. S úpadkom socializmu podiel viny prostých ľudí narastal. V päťdesiatych rokoch to bolo naozaj veľmi zlé a prostý človek urobil dobre, keď čušal. Ale neskôr stál celý systém na ľahostajnosti práve tých prostých, na tom, že sa prostí stali až sprostými, že nikdy a za žiadnej situácie nepovedali nikomu a na nič NIE. Naopak, slúžili iniciatívne. A za žiadnu podlosť to ani nepovažovali: veď nevraždili, iba prikyvovali.

Veľmi dobre to ilustruje vzťah medzi socializmom a cirkvou. Začiatky socializmu boli poznamenané krutosťou a krvou. Kruto sa nakladalo s kulakmi, farármi a mnohými inými skupinami ľudí. Obeťami politických procesov boli však hlavne komunisti, a tých mi nie je ľúto. V roku 1951 došlo k pokusu likvidovať jednu z menších cirkví, cirkev gréckokatolícku. Autorov otec sa odmietol na tejto "akcii" podieľať a stálo ho to miesto a jeho synovi to spôsobilo "škrabanec" v kádrovom profile. Vyzeralo to ako generálna skúška na likvidáciu všetkých cirkví, ale akosi to už ďalej nepokračovalo. Odvtedy panovala za socializmu úplná náboženská slododa. Nikomu nikto nebránil navštevovať kostoly, vydávala sa náboženská literatúra (hlavne evanjelici sa nemôžu sťažovať: autor si za socializmu nakúpil desiatky evanjelických diel, od niekoľkých exemplárov biblií v rôznych jazykoch, cez biblické slovníky, až po monografie teológov.) A predsa sa o tomto období medzi veriacimi traduje falošná predstava ako o období "prenasledovania" kresťanských mučeníkov. Jej verný popis vyzerá v stručnosti takto: členom KSČ sa nepáčilo, že sa od nich požadovalo, aby sa deklarovali ako ateisti. Nechápem, čo je na takej požiadavke politickej strany na jej členov zlé. Keď sa veriacim nepáčila, nemuseli jednoducho vstupovať húfne do KSČ! Autor Zápisníka sa po celé toto obdobie vydával za veriaceho, aj keď ním nebol, len aby urobil súdruhom vrásočku. Prečo veriaci vstupovali do ateistickej strany a hrali sa na mučeníkov, keď si deti dávali krstiť po odľahlých dedinských farách? To predsa nebolo násilie páchané na bezbranných ľuďoch, to bolo úplne dobrovoľné konanie! A to už nehovorím o tom, akej zrady sa dopúšťali na svojej viere, na svojom bohu! Prečo to robili? Len preto, lebo sa chceli mať dobre už tu na zemi, ale súčasne aj po smrti. Fuj, aká vypočítavosť! A to robili ľudia, ktorí veľmi často počúvali, že nemožno slúžiť bohu i mamonu.

Keď v roku 1989 komunizmus "padol" prakticky "sám od seba", žasli mnohí ľudia nad tým, ako málo na to stačilo. Ukázalo sa totiž názorne, že rovnako ľahko mohol padnúť takmer kedykoľvek! Stačilo, aby ľudia povedali "NIE!"; aby to "NIE" povedali svojimi skutkami, nie aby si to iba doma šepkali. Prečo boli všetci takí pokrytci? Lebo nepovažovali za hlavnú a najdôležitejšiu hodnotu morálnu PRAVDU: hovoriť len to, čomu verím, a konať len to, s čím suhlasím, o správnosti čoho som presvedčený. Z citátov Zápisníka nevidno, že by autora ktokoľvek nasledoval. Prečo mal bojovať sám? Prečo sa len jeden človek z tisícov dokázal nebáť, dokázal sa aspoň trocha vzoprieť? A prečo sa vlastne on, neveriaci, až tak zásadne držal pravdy? Nehanbia sa pred ním veriaci, že oni zďaleka takí dôslední neboli? Jeho životný príbeh navyše ukazuje, že sa mu za to naozaj celkom NIČ dramatické NESTALO!

Novembrová "revolúcia" sa dostala na scestie, keď dovolila komunistom zostať pri válovoch. Teraz za to ťažko pyká. Komunisti sa zo dňa na deň stali bohatými kapitalistami a spoločnosť, dbajúca na "zákony", si s nimi nevie rady. Prečo je také ťažké vyvlastniť majetok gaunerom veľkého formátu? Je predsa evidentné, že ho nakradli. Namiesto toho prostý ľud pokrikuje na vládu, že nerobí nič proti nezamestnanosti a stúpajúcim cenám. Prečo nekričí "ukrižuj ho!" na zlodejov, ktorých nakradnutý majetok predstavuje výšku, zrovnateľnú s "kapitolami" štátneho rozpočtu, sumu ktorá by vytiahla z biedy napríklad zdravotníctvo, či školstvo? Preto, lebo namiesto komunistickej ideológie pohotovo prevzala kresťanskú ideológiu odpúšťania a cirkev sama túži priživiť sa na tej amorálnosti. Preto tú pokrivenú morálku odpúšťania udatne hlása. Komunisti sa neštítili vyvlastniť pôdu a "výrobné prostriedky" ledva prežívajúcim roľníkom, a vy to neviete urobiť s mafiánmi veľkého formátu? Tak potom máte, čo ste si zaslúžili, holúbkovia. Priznajte si, že komunizmus vás odučil bojovať. Čo dnes chcete, keď ste zo strachu nevynechali ani jeden prvomájový sprievod, ani jedinú verejnú stranícku schôdzu? Žnete ovocie svojho úbohého posratého strachu – hrdinami ste iba v hlučných krčmách.

A v tom je obrovský nedostatok tých slabochov, ktorí sa eufemisticky nazývajú slušnými. "Nie sme ako oni" – rozliehalo sa novembrovými námestiami. Áno, my nie sme svine, ako boli oni. Ale máme im odpúšťať, a to dokonca ešte skôr než o to poprosia? A prečo im máme vôbec odpúšťať? Veď oni neodpúšťali – oni triednych nepriateľov aj vraždili! Čo hrozné a nespravodlivé by sa bolo stalo, keby sa napríklad všetkým členom strany, povedzme na 10 rokov zakázali isté funkcie? Že by to bola diskriminácia? Prečo diskriminácia? Veď by to bola odmena za dlhoročné dobrovoľné členstvo v strane, za nevídanú stranícku iniciatívu a priebojnosť, za presadzovanie uznesení zjazdov strany do života, ktoré doviedli túto krajinu a jej obyvateľov do mizérie! Čo nespravodlivé by sa stalo takému Vavrouchovi, keby si konečne na živobytie musel zarábať poctivou prácou, nie "vedením" más? Prečo akurát jemu bola spoločnosť povinná vytvárať optimálne podmienky pre odchod do dôchodku? Čím si to zaslúžil? Bohatou praxou lektora VUMLu?

Ani jediný člen komunistickej strany nie je bez viny. Veľkosť jeho viny je samozrejme úmerná zlu, ktoré využitím výhod vyplývajúcich zo svojho postavenia vykonal. Ale aj keď nič zlé nevykonal, zväčšil číslo, ktorým sa strana honosila, pridal sa do počtu tých, na ktorých sa strana aj pri vraždách dovolávala. Veď tá strana mala, preboha, vyše milióna členov! Chcete tvrdiť, že by bolo možné všetko toto svinstvo, keby mala strana sto členov? Chcete tvrdiť, že by sto ľudí mohlo zakotviť svoju vedúcu úlohu v ústave? Ja nie. A prečo to potom nezostalo pri stovke, pri tisícke? Prečo sa ich našiel až milión?! Odpoveď poznám i ja i vy.

Keby nebolo malých svíň, neboli by ani svine veľké. Ani jeden diktátor nerobí nič svojimi vlastnými rukami. Špinavú prácu konajú zaň druhí. Jestvujú celé hierarchie svíň a celkom dole sú tie, ktoré otvárali plechovky s Cyklónom-B. Keby nebolo tých ochotných dole, nebolo by ani diktátora! Bez servilných Vavrouchov by nebolo Husáka, nebolo by socializmu. Preto je vinný každý, kto sa na zle podieľal.

Vina je zodpovednosť za zlo, ktoré sa stalo, a to, čo sa stalo, sa už neodstane. Odpustiť zlo, znamená tváriť sa, akoby sa nestalo. A to sa nesmie! To je deformácia minulosti (Orwell, 1984), vymazanie zla z pamäte, a teda nové zlo. Sú aj také malé viny, že ich netreba ani trestať. Ale musí sa na ne aspoň ukázať, pretože mlčať o vine je novým zlom. Neduživé heslá á la "nie sme ako oni" sú prejavom slabošstva, pokrytectva, pohodlnosti, bezcharakternosti, neochoty zaoberať sa príčinami zla, ktoré pripravujú cestu novému zlu. Odpúšťanie je veľmi pohodlné mávnutie rukou, ale je to to najväčšie zlo, ktoré dokážu spáchať dokonca aj tí najslabší. Budovať budúcnosť však nemôžu slabosi.

Vavrouchov životný príbeh nám ukázal, ako to dopadne, keď sa ku korytám dostanú svine. Ale ako to dopadne, keď sa moc predhodí hlúpym ovečkám, ukázal vývoj spoločnosti po roku 1989. Zabudlo sa na to najdôležitejšie: na to, že spáchané zlo zostáva navždy, ako sa vyjadril už klasik českej poézie, K. J. Erben:

Běží časy, běží,
všecko s sebou mění:
co nebylo, přijde,
co bývalo, není.

Běží časy, běží,
rok jako hodina;
jedno však nemizí:
pevněť stojí VINA.

Návrat