Martin Arnold
Ak prijmeme porovnanie so šachovou partiou, bola to partia amatérov, trochu smutná, a hlavne zbytočná. Ale nemohli ju nehrať. Vavrouch nemohol nechať svojho protivníka na pokoji, lebo by mu "demoralizoval" podriadených a kárali by ho nadriadení (a čo by potom bolo s jeho ušľachtilými cieľmi?). Autor nemohol dovoliť, aby sa na ňom priživoval parazit a nebol ochotný akceptovať lož a pretvárku. K remíze došlo tak, že autor Zápisníka opustil bojisko. Rozhodla o tom – ako mnohokrát aj pri oveľa vážnejších veciach – náhoda. Ako sa to stalo, to nám ukážu nasledujúce citáty. Čo však citáty neukazujú, je fakt, že ani jeden z nich sa už nezmenil. Autor zostal navždy antikomunistom a odporcom akejkoľvek demagógie, Vavrouch sa nikdy nenaučil žiť "životom statočne pracujúceho človeka", ako hlása dojímavo insitná deklarácia "socialistického spôsobu života". Zostal parazitom priživujucim sa na práci iných a predstierajúcim odborné kvality.
13. 1. 1975 – pondelok
V sobotu sa mi podarilo nájsť poslednú chybu pri výpočte limity rozkladu hustoty pravdepodobnosti polôh častíc izolovanej jednorozmernej sústavy. V nedeľu som začal písať (už dúfam) definitívnu verziu svojho článku o druhom zákone termodynamiky. Dnes som dokončil dôkaz. Nasledovať bude interpretácia a diskusia (sú v podstate hotové) a preklad do angličtiny. Hľadám ešte časopis vhodný pre publikovanie. Našiel som Communications in Mathematical Physics, ale nič bližšie o ňom zatiaľ neviem.
26. 1. 1975 – nedeľa
Popoludní som preložil 9 strán z nemčiny. Dopoludnia som prišiel nato, ako rozšíriť môj dôkaz na tri rozmery.
3. 2. 1975 – pondelok
Sobotu a nedeľu som venoval písaniu definitívnej anglickej verzie svojho článku. V nedeľu som pracoval dokonca až 18 hodín: od 5. do 23. hodiny. Zobudil som sa dnes pred 5. h. Dopoludnia ma i po 2 tabletách Dinylu silne bolela hlava. Zobral som okolo 11. h. jeden Spasmoveralgin (darovala mi ho Ša.). Od 7. do 11. hod. som prekreslil 4 obrázky vo Vavrouchovej pracovni (Vavrouch i Ku. sú na dovolenke).
4. 2. 1975 – utorok
Alea iacta est! Pred chvíľou som poslal svoj príspevok na adresu Prof. J. L. Lebowitz, Belfer Graduate School of Science, Yeshiva University, NY. Poslal som ho doporučene a letecky. Stálo ma to 149.40 Kčs. A nejaký blbec to môže pri cenzúre zahodiť.
6. 2. 1975 – štvrtok
Odysea začala. List mi colnica vrátila s akousi poznámkou, že "treba potvrdenie". List i poštovné mi vrátili. A tak tu sedím a mám pred sebou opäť svoj rukopis. Je mi z toho smutno.
7. 2. 1975 – piatok
Zavolal som známemu na colnici. [Autor učil colníkov ruštinu v Ľudovom kurze ruštiny ešte ako študent.] Ten mi oznámil, že mi list "colne odbaví" aj bez potrebného potvrdenia, ale až v pondelok ráno.
8. 2. 1975 – sobota
Zmocňuje sa ma pesimizmus. Neverím, že by môj článok prešiel cez pražskú cenzúru aj keď prejde cez košickú colnicu. A okrem toho neverím, že by mi Jarolím dal povolenie publikovať v ČSSR, nie to ešte v zahraničí.
9. 2. 1975 – nedeľa
Preložil som 16 strán. Mám ešte veľa prekladov, o. i. celú knihu (akási príručka pre školského psychológa z angličtiny). Aspoň nimi užitočne vyplním "dlhý čas čakania" na konečnú odpoveď od Lebowitza.
10. 2. 1975 – pondelok
O 7. h. som bol na colnici. Colník si to však rozmyslel. Prvé nešťastie. Oddelenie TPO nechce môj článok posudzovať, ani požiadať o posúdenie vysokú školu. Druhé nešťastie. "Zvláštne úkoly" tiež nechcú nikoho žiadať o posúdenie. Čo teraz? Sedím v práci a hľadím do prázdna. V peknom systéme to žijem!
19 h. Pred chvíľou som sa vrátil od svojho bratanca Michala. Veľa som uňho nevybavil, ale zato mi dohodol návštevu ďalsieho bratanca M. Ko., pracovníka Krajského výboru strany, ktorý môže mať vplyv na ochotu dekana dať súhlas k publikovaniu i bez požiadania socialistickou organizáciou.
V svete plnom podlosti nebudem predsa len ja poctivý. Nikomu tým neuškodím, iba využijem moc "vedúcej sily našej spoločnosti".
Išlo o to, že styk so zahraničím sa považoval v socializme za podozrivý a podliehal rôznym NEPÍSANÝM pravidlám. Autor o nich nič nevedel. Jednoducho napísal článok a myslel si, že každému idiotovi musí byť jasné, že v článku z teoretickej fyziky sa asi nebude vyzrádzať žiadne veľavýznamné "štátne tajomstvo". Ako veľmi sa mýlil ! Veď tu nešlo o ochranu tajomstva, ale len o to, aby ani publikovať nemohol hocikto bez požehnania strany. Strana a vláda bdeli nad každým prdom. Aká to zodpovedná a namáhavá práca! Vykonávali ju politicky "uvedomelí" nedoukovia na "zvláštnych úkoloch" – ešte ani názov nemali tie inkvizičné útvary spisovný.
A prečo sa autor až tak sám pred sebou vyhováral, že sa dopúšťa takej "podlosti", že chce požiadať profesionálneho komunistu o pomoc? Z ďalšieho citátu vyplýva, že sa ospravedlňoval zbytočne. Súdruh, i keď pokrvne príbuzný, nepomohol. U komunistov to bolo rovnaké ako u kresťanov: Stalin dal vyvraždiť členov vlastnej rodiny a Kristus tvrdil, že prišiel postaviť proti sebe syna a otca, dcéru a matku, na čo sa zrejme nezabudla odvolávať svätá inkvizícia. Všetky ideológie VŽDY vyústia do bratovražednej neznášanlivosti (viď Ulster a Juhosláviu). Ľudstvo nepotrebuje ideológie, ale lásku k pravde. Všetko ostatné potom už príde samo.
11. 2. 1975 – utorok
20:30. Práve som sa vrátil od svojho bratanca M. Ko., pracovníka Krajského výboru strany. Je mi ako psovi. Prosiť u neochotného hlupáka. Ale sľúbil, že sa aspoň poinformuje.
15. 2. 1975 – sobota
12 h. Preložil som 8 strán nemeckého technického textu. O chvíľu "slávnostne" začnem preklad knihy A. A. Attwell, "The School Psychologist's Handbook", ktorý si objednala Krajská psychologicko-výchovná klinika. Odhadujem, že to bude po preložení asi 200 strán. Mal by som s tým byť hotový do konca marca.
18. 2. 1975 – utorok
Bol som u bratanca. Nemôže mi pomôcť. Alebo sa nechce zaplietať s podozrivým príbuzným, ktorý ANI LEN členom strany nie je.
Autorovi bolo členstvo v strane ponúknuté, ale ho odmietol, ako svedčí tento starší zápis:
29. 4. 1961 – sobota
Rabatin mi dávnejšie ponúkal členstvo v KSČ. Smial som sa mu, ale stále dobiedzal (si najlepší študent, vyznáš sa v marxistickej filozofii, si ateista, atď.) a nakoniec mi dal prihlášku, aby som ju vyplnil keď sa rozhodnem. Včera si ma zavolal prof. Ha. a pýtal sa, či som sa rozhodol. Odpovedal som, že som sa rozhodol záporne. Počas dlhšieho rozhovoru som nechtiac povedal vetu: "Nechcem vstúpiť do strany, ktorá vraždila svojich členov!" Pohľad Ha. skamenel a ja som sa veľmi vyľakal toho, čo mi vykĺzlo z úst. Ale keď som počul odpoveď "Ale strana všetkých rehabilitovala!" opäť som sa neudržal a ironicky povedal: "Tým im teda veľmi pomohla!". Na oboch stranách zazneli ešte akési chabé výroky. Ale na moje veľké prekvapenie som zazrel v tvári Ha. čosi ako úctu!
19. 2. 1975 – streda
Dopoludnia vo mne dozrelo rozhodnutie: dať košickej colnici súhlas k publikovaniu, ktorý si vystavím JA SÁM. Hlavičkový papier máme, i pečiatku, a PÍSAŤ VIEM! Colnica nebude overovať pravosť takého dokumentu. Zašiel som i na colnicu, aby som sa dozvedel presnejšie, čo v takom "Ausweise" chcú mať.
Čo by robil Vavrouch, keby sa o príprave takého zločinu dozvedel? Asi by na páchateľa zavolal políciu!
Zúfalá situácia: zamestnávateľ mi súhlas nedá a nik iný ho nie je ochotný ani zčasti nahradiť. Musím si teda pomôcť sám. Dokonale vymyslené väzenie. Bez súhlasu zamestnávateľa vlastne nesmiem ani myslieť, pretože načo myslieť, ak produkty myslenia nemožno zverejniť. Či mám o svojej práci informovať knihovníčky a upratovačky?! Pociťujem skutočnú depresiu vyvolanú vedomím bezmocnosti slabého. Preboha, veď som nič slávne dokopy neobjavil, možno to Lebowitz zahodí, ale už len to k nemu dostať je obrovský problém.
20. 2. 1975 – štvrtok
Práve som po mnohých pokusoch napísal a podpísal si súhlas na publikovanie. Papier som ukradol z Vavrouchovho stola a pečiatku z knižnice. Bože môj, musím sa správať ako zločinec, ako keby som konal niečo zakázané.
Zakázané to veru bolo – slabomyseľným komunistickým systémom, v ktorom podozrivé nebolo hádam iba budovateľské nadšenie a láska k Sovietskemu zväzu.
24. 2. 1975 – pondelok
Kocky sú opäť vrhnuté. O 8. h. som bol "colne odbavený".
25. 2. 1975 – utorok
Dnes ráno som bol na odbere krvi kvôli vyšetreniu krvného obrazu. Zabudol som, že má byť "desaťminútovka" a prišiel som až na jej koniec. Asi o pol hodiny mi Vavrouch zavolal a už celkom bezohľadne, ako na nejakého sopliaka, sa na mňa oboril rôznymi invektívami. Moju neprítomnosť označil za "sabotovanie". Moje vysvetlenie neráčil ani "vziať na vedomie".
HOVÄDO.
Veru, neúčasť na desaťminútovke, to už bol z hľadiska Vavroucha takmer hrdelný zločin. A Vavrouchovo hľadisko tu bolo rozhodujúce. Škoda, že tu autor neupresňuje, čo mal tým zločinom vlastne "sabotovať". Aspoň by pre nasledujúce generácie zostalo nejaké poučenie, čoho sa vyvarovať v prípade náhodného stretnutia s podobnou divou sviňou.
Fúka neuveriteľne silný vietor, ale nemrzne. Zasa jedna zima bez snehu.
8. 3. 1975 – sobota
MDŽ som oslávil rekordom: prekladom 27 strán z Attwellovej knihy.
9. 3. 1975 – nedeľa
Preložil som 23 strán. Preklad sa chýli ku koncu.
10. 3. 1975 – pondelok
Dnes ma Ing. Jozef Vavrouch upozornil, že by som si mal vážiť možnosti prekladať [mimo pracovnej doby !], ktorá závisí od jeho súhlasu, a je istou výhodou, ktorú mi spoločnosť poskytuje, a odmeňovať sa za to spoločnosti aspoň minimálnou politickou angažovanosťou. Reagoval som nato ironicky tým, že som rád, že o tom začal hovoriť, lebo som mu už dávnejšie chcel povedať, že moje chovanie v tomto smere sa mi zdalo už naozaj "scestné" a ubezpečil som ho účasťou na masovopolitických akciách. To teľa to zožralo aj s navijákom. Ale aspoň som sa dozvedel, čoho už je schopný. Tento rozhovor komentár nepotrebuje.
Myslím si, že v dnešnej dobe si to vyžaduje poriadne podrobný komentár. Nestačí už len konštatovať, že k metamorfóze človeka na sviňu došlo tak dávno, že na svini ani nevidno, že bola kedysi človekom.
Najprv by sa dalo povedať: Aha, takže to sa TAK robí, súdruh Vavrouch?! Keď niekomu nedovoľuje jeho politický názor "angažovať sa", treba ho trestať! Treba ho obmedzovať, znemožniť mu poctivou prácou privyrobiť si nejakú tú korunu navyše! Aké jednoduché a prosté. Ibaže dnes sa tomu hovorí politická diskriminácia a porušovanie ľudských práv!!
Možno tomu Vavrouch rozumel veľmi dobre: veď jemu hrozila ťažká duševná trauma v dôsledku nadľudskej námahy pri mentálnom spracovávaní takých zložitých problémov ako bolo vysvetľovanie "záverov" zjazdov KSČ a KSSZ a podobných kanalizačných tém. A za TOTO si on oprávnene zaslúžil to ničnerobenie, ktoré autor pozoroval. Logické preňho bolo potom to, že ten, kto také titanské činy nekonal, musel za to pykať.
Ale bolo to naozaj tak? Bol Vavrouch naozaj až TAKÝ sprostý? Nevedno. Ale ak by bol skutočne presvedčený o tom, čo povedal, dalo by sa namietať zasa toto.
Akáže to "spoločnosť" tie výhody autorovi poskytovala a ako ich "poskytovala? Tak, že mu to akýsi Vavrouch dovolil? A čo to, preboha, boli za "výhody"? Celé soboty a nedele tĺcť prstami do klávesov mechanického písacieho stroja – to si súčasník ani nevie predstaviť. Do krve popraskané brušká prstov (viď zápis z 18. 9. 1974) – to boli tie úžasné výhody? Isteže tým zarobil pár korún, lenže ich dostal ZA PRÁCU. Vavrouch dostával oveľa viac za mlátenie prázdnej slamy na VUMLe, za prenášanie príkazov zhora dole a podobné, prácu predstierajúce, exhibície.
Všimnime si, že tu sa už Vavrouch stotožňuje so spoločnosťou! Už len krok k stotožneniu s Vesmírom a bohom. Sv. Vavroucha katolícka cirkev ešte nemá. Čo tak navrhnúť ho na kanonizáciu?
Vavrouch sa tu domáha vďaky, za láskavé povolenie prekladať. Na začiatku 8. kapitoly Orwellovej Zvieracej farmy sa píše: "Stalo sa zvykom ďakovať Napoleonovi za každý úspech a každú šťastnú náhodu. Často bolo počuť ako jedna sliepka hovorí druhej: Pod vedením nášho vodcu, súdruha Napoleona, som zniesla päť vajec za šesť dní". Vyhovovala by Vavrouchovi vďačnosť v tomto duchu?
16. 3. 1975 – nedeľa
11:15 Sláva! O 10:37 som 203-ťou stranou dokončil preklad Attwellovej knihy The School Psychologist's Handbook. Vstal som o 4. hodine. Do 10:37 som teda preložil 14 strán. Potom som bežal počúvať 3. program (Geminiani, Concerto grosso B-dur, Bach, 1. brandenburský koncert).
19 h. Preložil som ešte 11 strán nemeckého technického textu. Takže norma 25 strán denne je splnená. Cez Veľkú Noc teda nebudem musieť prekladať Attwella, ako som sa obával.
30. 3. 1975 – nedeľa (Veľkonočná)
Odvtedy, čo som zaslal svoj článok, sa pokúšam rozšíriť dôkaz na 2-3 rozmery. Kvôli tomu som sa zaoberal niekoľkými otázkami diferenciálnej geometrie. Včera a dnes som si prezrel Kuratowského Wstep do teorii mnogosci i topologii a Yosidovu Functional Analysis.
6. 4. 1975 – nedeľa
Dnes sme sa mali zúčastniť akejsi manifestácie (30. výročie oslobodenia Košíc ?) – kašlem im nato.
21. 4. 1975 – pondelok
Od minulého týždňa používam pri cvičení dvojručnú činku s váhou 60 kg. Lebowitz sa neozýva. Nebodaj môj článok ani nedostal.
28. 4. 1975 – pondelok
Môj článok teda do N. Y. predsa došiel. V deň, keď som si kúpil Taylorov Úvod do funkcionální analýzy mi z N. Y. menom Lebowitza poslali krajne stručné a neosobné potvrdenie o prijatí rukopisu: Your manuscript ... is herewith acknowledged. Further communications will follow shortly. Počítal som so všetkým, len nie s tým, že také krátke oznámenie nepošlú letecky. A tak putovalo od 1. 4. dodnes, a ja som celú tu dobu nemal istotu ani v tom,
že môj článok tam došiel. Som však rád – či už ho prijmú, alebo nie. Čosi sa mi predsa podarilo aj bez láskavého súhlasu posratých súdruhov!
2. 5. 1975 – piatok
Ako "prvomájovú" túru (ktorá je o to významnejšia, že terajší 1. máj pripadá na 30. výročie oslobodenie ČSR slávnou Sovietskou armádou) sme vykonali výlet po trase Turňa n. Bodvou – Turniansky hrad – Zádielský kameň – Zádielská chata – Zádielská dolina – Dvorníky. Túru sme vykonali všetci traja za jasného ale veterného počasia. Skrúšení pracujúci namiesto toho
servilne vykrikovali v sprievode na slávu KSČ a bohviekomu ešte.
Podľa toho, čo som sa od autora dozvedel z osobných rozhovorov, ignoroval prvomájové sprievody dôsledne od školských liet, s výnimkou prvých pár ročníkov základnej školy, keď ho tam vyháňali ešte aj rodičia. Po tom, čo mu otca z politických dôvodov na krátku dobu zatkli a vyhodili z práce, nezostal už na radostné oslavy ani najmenší dôvod.
9. 5. 1975 – piatok
Dlho som v programe maďarského rozhlasu hľadal vysielanie zo synagógy, o ktorom mi hovoril Kr. Až tento týždeň som zistil z programu, že hľadaná relácia "Az izraelita felekezet negyedórája" bude vysielaná v piatok. Až vtedy som si uvedomil, že Židia nesvätia nedeľu, ale sobotu. Preto som dnes o 8:15 zapol Petöfi-rádio. Po krásnej piesni s doprovodom harmónia nasledovala "kázeň" rabína o 30. výročí oslobodenia. Moje znalosti maďarčiny stačili nato, aby som rozumel, že i Židia ďakujú Sovietskemu sväzu za oslobodenie – čo som ešte celkom dobre chápal – ale aj komunistickej strane za súčasný slobodný život, čo už prevyšovalo moje chápanie. Ako hovorieval Vlasta Burian, "neráčil jsem to pochopit ani při
svém vzdělání".
25. 5. 1975 – nedeľa
Konečne som sa dočkal odpovede od Lebowitza. V štvrtok sa mi rukopis vrátil. Anonymný "referee skimmed through" môj rukopis a verí, že "it does not contain anything that is not already contained" v dvoch citovaných článkoch. Navyše Lebowitz sám konštatuje, že môj článok "does not contain important new mathematical developments". Ak je to teda pravda, predbehli ma H. L. Frisch (1958) a H. Grad (1961). Zajtra si hneď toho Frischa overím a pokúsim sa získať aj článok Gradov. Je totiž celkom dobre možné, že "referee" moju prácu nie celkom dobre pochopil (ako sa dá usudzovať z toho, že previedol iba "skimming"). Dopustil som sa teda nanajvýš chyby spočívajúcej v nedostatočnom prešetrení literatúry. Niečo
som teda nezávisle od druhých dokázal. Najviac som sa obával toho, že mi Lebowitz napíše, že som sa pri dôkaze dopustil nejakých chýb. Keďže sa to nestalo, som celkom spokojný.
A mal na to aj veľmi dobré dôvody, o ktorých vtedy ešte nevedel. Predovšetkým, ako amatér dokázal čosi, čo údajne dokázali pred ním profesionáli vybavení všetkým komfortom vedeckého sveta. Vtedy ešte nevedel, že oslovil najväčšiu žijúcu autoritu pre daný problém. Autorita nevenovala veľkú pozornosť autorovi z neznámej krajiny, ktorý k svojmu menu napísal adresu bydliska a nie univerzity (čo sa v serióznej vede jednoducho nerobí), a ako sa neskôr ukázalo, podcenila ho. Dôkaz bol v skutočnosti bezchybný a výsledok originálny. Lebowitz by sa článkom zaoberal nepochybne podrobnejšie, keby vedel, že autor pracoval na oddelení VTEI a musel bojovať s akýmsi Vavrouchom, ktorý ho obťažoval verejnými straníckymi schôdzami, brigádami socialistickej práce a nepochopiteľnou potrebou akejsi mystickej politickej angažovanosti.
Charakter Zápisníka sa od tohoto miesta začína dramaticky meniť. Prevládať začínajú popisy úvah teoretického fyzika. Dominujú správy o boji na inom poli – na poli vedy. Vavrouch už prestáva byť napriek stúpajúcej agresivite zaujímavý – stáva sa z neho komická figúrka typu koktavého Vaška z Predanej nevesty. Nemá preto už veľký význam zaoberať sa ďalším vývojom vzťahu týchto dvoch triednych nepriateľov. Alebo predsa len má?