Jozef Varga
Denník SME zverejnil v dňoch 19. a 20. februára 2004 zopár správ o rabovaní Cigánov, ktorí vraj dostali nižšie sociálne dávky, než na aké boli doposiaľ zvyknutí.
"Do supermarketu Billa v Levoči vošla minulú stredu veľká skupina obyvateľov miestnych osád Nad Tehelňou a Levočské Lúky a začala rabovať. Odpovedali tak na zníženie sociálnych dávok."
Ak by som bol samoľúby, mohol by som sa tešiť, že sa napĺňajú moje ani nie dva roky staré predpovede: "Čo sa bude diať ďalej? Príživníci budú peniaze potrebovať, budú sa dovolávať toho, že na podporu a detské prídavky majú zákonné právo ... Začnú sa vo väčšej miere vykrádať aj obchody."
Nie som však ani samoľúby, ani zlomyseľný. Moje predpovede sa ani len nezačali napĺňať. Popísané udalosti sú iba predzvesťou toho, čo nás ešte len čaká a oproti čomu budú tieto správy iba romantickou idylkou. Napriek tomu je poučné venovať im pozornosť. Je pozoruhodné, že Cigáni iba "odpovedali" na zníženie sociálnych dávok, aj to, že "odpovedali" akurát rabovaním. Pochybujem o tom, že by ich hmotná núdza viedla k zamysleniu nad tým, či majú do tejto biedy plodiť ďalšie deti. Nie, to ich ani len vo sne nenapadne. Oni sú tu, majú deti, a spoločnosť sa má o nich – a o ich deti – postarať:
"Nezamestnaným môže starosta dať prácu a dostanú tisíc korún. „Ale čo je to za peniaz, keď niekomu vezmú päťtisíc?" hovorí Šaňa."
Rozumiete tomu? Je to formulované celkom jasne: Oni už mali svoje peniaze a barbarský štát ich okradol o celých päťtisíc! Vyplatí sa v takej bezohľadnej spoločnosti o niečo snažiť? O púhych tisíc korún?
Šaňovi sa podaril nakoniec aj dobrý vtip:
„Už aj na našom sídlisku sa hovorí o štrajku. A ani sa tým ľuďom nečudujem."
Zrejme pán starosta vôbec nechápe, čo je podstatou štrajku: vie o ňom iba toľko, že je to forma odporu. Zrejme netuší, že pri štrajku ide o škodu, ktorú zamestnanec spôsobí svojmu zamestnávateľovi. Šaňa zrejme s prácou tiež bohvieaké skúsenosti nemá. Bolo by sa ho preto treba spýtať, akou nečinnosťou budú nezamestnaní škodiť svojim "zamestnávateľom"?
"Rómski lídri a terénni pracovníci, ktorí pôsobia v rómskych osadách, predpovedajú sociálne vzbury, kriminalitu. Analytici a sociológovia varujú, že rómsky problém sa už čoskoro stane problémom celej spoločnosti."
Akoby doteraz nebol iba problémom zvyšnej časti spoločnosti, z ktorej daní títo ľudia žijú! Cigánov sa rómsky problém predsa vôbec netýkal: tí nerobili proti rastúcej biede vonkoncom nič. Dokonca sa množili tak, akoby žili v tej najhojnejšej prosperite, tak ako žiaden z tých, pre ktorých vraj Cigáni ešte len budú problémom.
„Kusá upozorňuje, že po 14 rokoch reforiem sa naša spoločnosť dostala na existenčnú hranu. Nemožno sa čudovať, že ľudia, ktorí sa cítia zahnaní do kúta, nemajú alternatívy a situáciu „riešia aj výbuchmi agresivity, čo sa môže stať modelom, ktorý sa bude len rozširovať".
Isteže, im sa nemožno vôbec čudovať. Čudovať sa možno iba tomu, že sa celé desaťročia množili tak, ako nikto v tejto spoločnosti a že je ich teraz už priveľa. Boli by s nimi také problémy, keby ich bolo desať-dvadsať razy menej? Neboli! Čudovať sa teda treba tomu, že nikto nevidí problém v ich premnožení. O tejto kardinálnej príčine vo všetkých týchto správach nepadlo ani slovko! S tým sa zrejme nedá vôbec nič robiť ...
O problémoch Rómov sme hovorili s koordinátorkou programu Národnostné menšiny v Inštitúte pre verejné otázky Martinou Juráskovou: "Jednoznačná vina sa nedá pripísať ani vláde, ani majorite, ani Rómom. Vina je na všetkých."
Nie, na vine sú iba Cigáni sami a ich nadšená záľuba v plodení ďalších Cigánov. Keď je ich potom už veľa, naraz sú na vine "všetci"? Aj tí, ktorí sa nemnožia?
Doplním ešte hlasom múdreho poradcu zo zahraničia, ktorý to tu u nás pozná lepšie ako pomery vo svojej vlasti:
"Spravodajca pre Slovensko, europoslanec Jan Marinus Wiersma, mieni vyzvať slovenskú vládu, aby dôslednejšie uplatnila plány na riešenie rómskej otázky a aby zabezpečila, že dôsledky náročných reforiem nebudú znášať najmä najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva."
A kto ich má znášať? Azda "tí, ktorí si v zime priškrcujú radiátory, aby ušetrili na poplatkoch za kúrenie, ktorí mnohokrát rozmýšľajú, či sa sprchovať každý deň, alebo len občas, aby znížili poplatky za teplú vodu, ktorí rozmýšľajú ako znížiť elektrickú spotrebu úspornými žiarivkami, z ktorých mnohí chodia do práce peši, aby ušetrili na poplatkoch za dopravu, ktorí sa neženia lebo nemajú na kúpu bytu, tí ktorí majú nanajvýš dve deti, lebo nemajú na ich slušné ošatenie, na poplatky za jasle a škôlky?" Tak si to pán Wiersma predstavuje? Predstavuje si to naozaj veľmi jednoducho – a hlavne "spravodlivo".
Keď po tieto dni na TV obrazovke pozorujem drancovanie, volanie po chlebe a práci, spomínam si na jeden poznatok, ktorý som získal úplnou náhodou. Čitateľa však musím poprosiť, aby ospravedlnil použitie hrubého výrazu – ja ho iba citujem.
V lete roku 2002 som sedel v mestskom parku. Na susednú lavičku si sadla dvojica Cigánov: jeden až taký tlstý, že pri rozprávaní sipel; ten druhý bol pomerne vychudnutý. Rozprávali sa o všeličom, a z rozhovoru bolo o chvíľu jasné, že napriek odhadovanému veku asi 40 rokov, po celý život nikde nepracovali. Veľmi skoro sa dostali k obľúbenej téme rozhovoru: "opre dohodkos". Vtedy som zbystrel – reku, dozviem sa niečo z prvej ruky. Jeden druhému sa pochválili, koľko majú detí a koľko "berú" a ja som sa po prvý raz z najpovolanejších úst dozvedel číselné údaje, ktoré ma ohromili. Keď sa už touto témou dosť pozabávali, zhrnul to ten tlstý pregnantne do vety, ktorá jeho životný postoj vyjadrovala úplne jednoznačne a ja som si ju veľmi dobre a doslova zapamätal:
Kľúčové slová: Cigan, Cigani, Rom, Romovia, pozitivna diskriminacia, pravo a povinnost, rabovanie, bieda, kradez, pridavky na deti, socialne davky, SME