Ako Cigánom pomôcť?

Jozef Varga

Prišiel čas navrhnúť, ako problém s Cigánmi riešiť, ako Cigánom – a tým aj ich spoluobčanom – pomôcť. Začať musím smutným konštatovaním, že Slovensko rozhodne nepatrí medzi blahobytné krajiny. Je v ňom veľa nezamestnaných a aj tí, čo zamestnaní sú, nemajú bohvieakú životnú úroveň. Nezamestnaní sú aj mnohí kvalifikovaní ľudia s vysokoškolským vzdelaním, jednoducho preto, lebo ich kvalifikáciu nikto nepotrebuje. Za takých podmienok sa musí slušný a poctivo pracujúci človek veľmi snažiť, aby to, čo zarobí, míňal iba na to, na čo nevyhnutne musí. Jestvuje tu samozrejme aj malá vrstva veľmi bohatých, ktorých zdroje bohatstva sú veľmi rôznorodé, nepochybne však nepochádzajú z poctivej práce.

Žijú tu však aj dôchodcovia – ľudia, ktorí desiatky rokov poctivo pracovali, niektorí z nich si prácou aj zdravie zničili, a zaslúžili by si slušnú starobu. Žijú tu aj ťažko chorí, invalidi, jednoducho ľudia, ktorí si svoj biedny stav nijak nezavinili. Ich dôchodky však závisia od toho, čo si štátny rozpočet môže dovoliť. Ale ten si toho veľa dovoliť nemôže. Rozdeliť sa z rozpočtu môže len to, čo doň príde.

Medzi prirodzené ľudské potreby patrí nielen jedlo, ale aj životná úroveň, kultúra bývania. A patrí medzi ne aj túžba mať deti. Tí, ktorí zarábajú viac, si môžu dovoliť viac detí. Mnohí usilovne pracujúci mladí ľudia však odkladajú ešte aj manželstvo na vzdialenejšie časy, lebo vedia, že manželstvo si vyžaduje byt, ktorý dnes nemožno získať zdarma. Byt treba vybaviť nábytkom, jeho udržiavanie (kúrenie, plyn, elektrická energia) tiež čosi stojí. Zodpovední mladí ľudia, ktorí už aj uzavreli manželstvo a získali byt však vedia, že ak majú z detí vychovať slušných občanov, bude ich to niečo stáť a preto sa k splodeniu detí odhodlávajú stále neskôr a dovoľujú si detí stále menej. Zodpovední ľudia si jednoducho uvedomujú, že si môžu dovoliť len toľko detí, koľko dokážu slušne vychovať. Štatistiky ukazujú, že na jednu mladú pracujúcu rodinu pripadá v priemere len o trochu viac než jedno dieťa.

V našej spoločnosti však jestvuje aj dosť veľká skupina ľudí, ktorú som v úvodnej časti expresívne nazval príživníkmi. Tí sa k svojmu životu stavajú krajne nezodpovedne, krajne egoisticky, sú voči ostatnej populácii surovo bezohľadní. Mnohí sú negramotní, nikdy sa ničomu nevyučili, podaktorí prežili svoj život od detstva po starobu bez toho, že by čo i len vedeli, čo znamená sloveso "pracovať". Ale zo štátneho rozpočtu očakávajú rovnaké príspevky ako nezamestnaní s vysokoškolským vzdelaním. Považujete ich nároky za oprávnené, považujete za spravodlivé, že aj oni dostávajú presne toľko ako všetci ostatní?

Im však to, že žijú bez práce, ešte nestačí. Na ošarpaných búdach v cigánskych osadách sa vynímajú satelitné antény, vyhráva tam reprodukovaná hudba z hi-fi veží. V jednej osade som videl miestnych Cigánov vyhrávať so zosilňovačmi SONY a spievať do mikrofónov SHURE. Všimli ste si, že by Cigáni trpeli hladom? Ja nie; ja som si skôr všimol nápadne veľký počet až nadmieru vypasených Cigánov a Cigánok. Odkiaľ na život bez práce berú prostriedky? Všetci poznáme odpoveď: zo sociálnych podpôr a z prídavkov na deti, ktoré dostávajú zo štátneho rozpočtu. Príživníkov, ktorí sa sami nesnažia ani len upratať okolie svojich chájd, či sídlisk, teda živí štátny rozpočet. Presnejšie, živia ich tí, ktorí pracujú, ktorí si v zime priškrcujú radiátory, aby ušetrili na poplatkoch za kúrenie, ktorí mnohokrát rozmýšľajú, či sa sprchovať každý deň, alebo len občas, aby znížili poplatky za teplú vodu, ktorí rozmýšľajú ako znížiť elektrickú spotrebu úspornými žiarivkami, z ktorých mnohí chodia do práce peši, aby ušetrili na poplatkoch za dopravu, ktorí sa neženia lebo nemajú na kúpu bytu, tí ktorí majú nanajvýš dve deti, lebo nemajú na ich slušné ošatenie, na poplatky za jasle a škôlky.

Necháva vás táto predstava ľahostajnými? Mňa nie. Súhlasíte s tým, že to tak má navždy zostať? Ja nie. Zreteľne si uvedomujem, že takých 20% mojich daní pretečie hrdlami ľudí, ktorí by ma pri najbližšej príležitosti okradli, či zbili a pritom ja som jedným z ich živiteľov! Nezostávam ľahostajný pri predstave, že príživníci bezohľadne vyciciavajú pracujúcu populáciu len preto, aby sa bez akejkoľvek práce mohli povaľovať a ožierať. Necítite sa byť diskriminovaní pri predstave, že hlúpy a lenivý príživník je dosť vynaliezavý na to, aby vedel ako zneužiť jestvujúci systém sociálneho zabezpečenia, aby sa na váš úkor priživoval?

Tu musím veľmi jasne zdôrazniť jednu vec. V priebehu svojho života som sa stretol s mnohými Cigánmi, ktorí viedli príkladný spôsob života. Na základnej škole bol mojim najlepším priateľom Cigán a na pohoršenie učiteľky (!) som trval na tom, že s ním chcem sedieť v jednej lavici. Stretávam sa s ním podnes. Je inžinier a starý mládenec: nenašiel medzi Cigánkami primerane inteligentnú partnerku a Belošky ho zasa nechceli. V hudobnej škole ma učil hru na husle výnimočne talentovaný Cigán, s ktorým sa aj dnes vieme pozhovárať o vážnej hudbe. Roky som hrával v cigánskej kapele a nijak ma netrápilo, že moji spoluhráči boli Cigáni. Dodnes udržiavam priateľské styky asi s desiatkou veľmi slušných a inteligentných Cigánov. Majú najviac dve-tri deti, vzorne sa o ne starajú, a od Belochov sa líšia hádam iba jemným odtieňom farby pokožky. Rozumiem si s nimi vo všetkom, až na jedinú vec: neradi hovoria o Cigánoch. Oni sa totiž za Cigánov nepovažujú, svoj pôvod by najradšej zamaskovali. Aj oni však súhlasia s tým, že príživníci do štátneho rozpočtu ničím neprispievajú, a príliš veľa od neho požadujú. Aj oni chápu, že to tak ďalej nemôže ísť, že to, čo dávame príživníkom, uberáme tým, ktorí svoju pôrodnosť prispôsobujú svojim možnostiam. Aj vzdelaní Cigáni vedia veľmi dobre, že ak sa nezastaví rast príživníkov, zníži sa tým životná úroveň ostatnej populácie, aj životná úroveň pracovitých Cigánov. Treba si jasne uvedomiť, že príživníci sa vykrmujú a opíjajú za naše peniaze! Na to sa nemôžu dívať zhovievavo Belosi, ale ani slušní Cigáni. A treba si tiež jasne uvedomiť, že tu ide o krutú sociálnu nespravodlivosť voči pracujúcej populácii, ktorá živí príživníkov. A ak by niekto chcel v tejto súvislosti hovoriť o diskriminácii, tak potom diskriminovaní sú pracujúci, pretože štát ich núti, aby živili príživníkov!

Problém Cigánov je výlučne problémom sociálnym, nie rasovým. Je z neho len jediné východisko: Cigáni musia zmeniť svoj postoj k životu. Ak chcú sociálne istoty, musia si ich zaslúžiť prácou. Ak však nepracujú, nemôžu si dovoliť mať veľa detí, tak ako si to nedovoľujú ich slušní súkmeňovci a ako si to nedovoľuje väčšina zvyšnej populácie. Človek má právo splodiť len toľko detí, koľko svojou prácou dokáže uživiť. Spoločnosť tu nie je nato, aby živila príživníkov! Prvou povinnosťou vlády, ktorú má voči Cigánom, je preto zabrániť rastu počtu príživníkov, ktorí sa ani len nesnažia o to, aby sa živili sami. A ak to neurobí, treba ju volať na zodpovednosť, že takú do neba volajúcu nespravodlivosť voči pracujúcim z akéhosi falošného pseudohumanizmu naďalej toleruje.

Z jednej cigánskej rozprávky som sa dozvedel, že si kedysi Cigáni sami uvedomovali, že veľký počet detí zhoršuje ich životnú úroveň a že čosi proti tomu dokonca aj vedeli robiť. A práve k takej situácii sa treba vrátiť. Citujem začiatok rozprávky:

Ťažko by sa dalo vyrátať, kedy žili v pohorí Tihat chudobní pastieri koní. Muselo to byť veľmi dávno, lebo dnes už nikto nevie, kde je tá krajina.

Jeden z tých pastierov bol chudobný človek. Zato detí mal neúrekom. Trinásť synov a dcér mu povila jeho žena. Keď po narodení priložila posledné dieťa k prsiam, pozrela na muža a takto mu povedala:

– Dosť sme si už detí dožičili, muž môj. Kone po jednom predávaš, stádo sa ti tenčí, ak by sa nám ešte štrnáste dieťa narodilo, neviem, ako by sme ich toľko vyživili.

– Dobre vravíš, žena moja. Ale povedz, čo mám robiť, aby o rok neplakalo v našej chyži aj štrnáste.

– Choď k zelinárke phuri Purum, vieš, kde býva. Polož jej do okna medený groš a prines mi od nej fédus.

Voňavý fédus bol tuhý koreň. Ktorá žena ho každý deň žuvala, tá deti nikdy nepovila. Pastier zašiel k starej zelinárke, a keď jej položil groš do okna, hneď vedela, čo je vo veci. (Milan Húževka: Čarokrásna Ruca. Cigánske rozprávky. Mladé letá, Bratislava 1979, str. 88-89)

Rast počtu príživníkov je prvý problém, s ktorým treba čosi robiť, pretože predstavuje hrozivé zväčšovanie diery v štátnom rozpočte, cez ktorú nemilobohu odteká stále viac a viac peňazí, ktoré prejedia a prepijú tí, ktorí do rozpočtu ničím neprispievajú. Toto riešenie sa však nemá opierať o emócie, ale o zdravý rozum. Je mi jasné, že nepomôže osveta, že treba urobiť radikálne opatrenie, ktorému porozumie aj negramotný.

Navrhujem preto veľmi jednoduché a pritom ohľaduplné riešenie. Prídavky na už narodené deti, samozrejme, nemožno zrušiť, pretože nemožno za nezodpovednosť rodičov trestať deti. Treba motivovať občanov, aby sa im viac než 2-3 deti nevyplatilo mať a preto treba prijať zákon, podľa ktorého prídavky na deti, narodené po určitom dátume, sa budú vyplácať každému občanovi tejto krajiny napríklad iba do tretieho dieťaťa. Ten zákon treba vyhlásiť najmenej rok pred stanoveným dátumom. Celý rok o ňom potom treba hovoriť v rozhlase a televízii, aby sa nikto nemohol vyhovárať, že o ňom nevedel. Nebude to zákon diskriminačný, lebo taký zákon postihne každého bez ohľadu na národnosť, či "rasu". Verím, že až takí sprostí nie sú ani tí negramotní v osadách, aby na takú zmenu sociálnej politiky štátu veľmi promptne nezareagovali. O účinnosti tohoto riešenia ma presviedča aj príklad z mojej vlastnej rodiny.

Môj pradedo mal štrnásť detí, z ktorých sa veku najmenej 60 rokov dožilo dvanásť. Môj dedo mal už len jedného syna. Taký drastický pokles pôrodnosti z generácie na generáciu nebol v tých dobách a v oných končinách nijak výnimočný, skôr bol pravidlom. Prečo k nemu došlo? Môj pradedo možno podvedome počítal s vysokou úmrtnosťou a možno aj preto mal toľko detí. Lenže žil celkom náhodou v dobe, kedy medicína urobila dramatický pokrok pri liečbe a prevencii detských infekčných chorôb a očakávaná úmrtnosť sa nedostavila.

Môj priateľ študoval demografické trendy v 19. storočí a poskytol mi tabuľku pre jednu priemernú slovenskú obec, z ktorej som zistil toto. V r. 1817 mala obec 1023 obyvateľov. Za necelých sto rokov (1800-1895) sa v nej narodilo 3619 detí a zomrelo 3565 ľudí. Pri priemernom prírastku 38 detí za rok teda počet obyvateľov vzrástol o 54 – za takmer 100 rokov! Veru, taká hrozná úmrtnosť vládla pred príchodom modernej medicíny.

Ja som potom od svojho otca počas dlhých zimných večerov počúval, ako neľudsky musel môj pradedo a jeho deti hrdlačiť, aby získali viac pôdy pre nečakane veľký počet dospievajúcich detí (vtedy nejestvovali prídavky na deti – o koho sa nepostarali rodičia, ani on sám, jednoducho zahynul). Môj dedo už videl, že má priveľa zdravých súrodencov a spomienky na detstvo v prepchatej drevenici s dvomi miestnosťami a pitvorom nepredstavovali preňho víziu radostnej budúcnosti. Moji starí rodičia neboli neplodní, ale vedeli, čo treba robiť, aby mali (približne) toľko detí, koľko chceli. Súrodenci môjho deda mali najviac tri deti! Neviem ako to robili, ale kriminálny potrat v tých časoch zďaleka nepredstavoval najbežnejšiu metódu. O metóde coitus interruptus, používanej starými Peržanmi a Chaldejcami, sa zachovali písomné záznamy už z čias Chammurabiho (1792-1750 pr. n. l.) a predchodcom prezervatívu bol medzi Arabmi rozšírený kozí, alebo baraní mechúr. Ani starí Rimania nepoznali súčasné prezervatívy, intrauterinné telieska, ani hormonálnu antikoncepciu a tiež vedeli regulovať počet detí. Isteže, priemerný počet detí vtedy presahoval dve, ale zďaleka nedosahoval štrnásť. Narodeniu detí sa jednoducho dá predísť v každých podmienkach a to dokonca bez zabitia plodu. Keď sa však o obmedzovanie pôrodnosti rodičia nesnažia, bude počet detí maximálny.

Niektorí čitatelia neveria, že by regulácia prídavkov na deti bola schopná zmeniť reprodukčné správanie Cigánov. Navrhujú preto riešenie radikálnejšie: povinnú sterilizáciu všetkých žien po určitom počte detí. To je riešenie, samozrejme, spoľahlivo účinné a nemožno ho ani považovať za obmedzenie akýchkoľvek ľudských práv. Prezrel som si podrobne Všeobecnú deklaráciu ľudských práv OSN a nenašiel som tam ani zmienku o tom, že by neobmedzené plodenie detí patrilo medzi ľudské práva. Naopak, v Deklarácii práv dieťaťa som v Zásade 4 našiel konštatovanie "Dieťa má právo na primeranú výživu, bývanie, zotavenie a lekársku starostlivosť". Toto právo môže rastúci počet detí v rodine len podstatne obmedzovať. V Zásade 9 sa konštatuje, že "Dieťa má byť chránené pred všetkými formami nedbanlivosti, krutosti a vykorisťovania". Mohol by som usúdiť, že produkcia detí rodičmi s cieľom získať pre seba detské prídavky a používať ich hlavne na kúpu cigariet a alkoholu, predstavuje porušenie práv dieťaťa. Rodičia nemajú právo plodiť deti do biedy a štát je preto povinný urobiť opatrenia, aby im túto činnosť prekazil. Myslím si teda, že proti sterilizácii by nemali jestvovať výrazné právne námietky. Obávam sa však toho, že taký zákon by neschválil parlament tvorený poslancami, ktorých jediným záujmom je ich osobný prospech, a ktorí sa riadia heslom Ľudovíta XVI: "Po nás potopa!". K takému zákonu sa bude vyjadrovať zrejme až parlament, v ktorom bude značný počet Cigánov.

Za schodnejšie riešenie by som však považoval sterilizáciu dobrovoľnú, motivovanú finančne. Ak by sa matke viacerých detí za sterilizáciu poskytla finančná kompenzácia vo výške nákladov, ktoré sa vyplatia formami detských prídavkov napr. na jedno dieťa za 10 rokov, mohlo by to motivovať mnohé rodiny – nielen cigánske – k takémuto riešeniu.

Keď sa zastaví rast populácie, môžu sa konať ďalšie opatrenia v prospech Cigánov. Bude ich síce viac než dnes, ale veľkosť rodiny sa ustáli na 2-3 deťoch a také rodiny možno účinnejšie vychovávať i vzdelávať. Menším rodinám bude možné viac a cielenejšie pomáhať v získavaní sociálnych a kultúrnych návykov. Rodičia si zvyknú vidieť v svojich deťoch predmet svojho záujmu a vlastných ambícií, bude im záležať na ich školskom prospechu, na vzdelaní, jednoducho na ich budúcnosti. Vytvoria sa tak podmienky aj na to, aby Cigánom samým začalo záležať na ich osude, aby sa začali sami starať o seba. Zmenšením rodiny sa vytvoria východzie podmienky pre skultúrnenie Cigánov, pre podporu ich záujmu o vlastný osud. Zastavením exponenciálneho rastu sa vytvoria podmienky, aby sa z Cigánov stala kultúrna menšina ako každá iná a ja verím, že v priebehu 20 rokov od zavedenia obmedzenia na detské prídavky, budú mať Cigáni lepšie postavenie než americkí černosi po zrušení segregácie. Myslím si, že potom už ani oni sami nebudú považovať deti za zdroj obživy a budú si regulovať veľkosť svojich rodín. Potom bude možné obmedzenie rodinných prídavkov odstrániť.

Nepochopenie toho, o čom tu píšem, vedie často k tomu, že takéto názory sú označované s vážnou tvárou za genocídu. Je to samozrejme hlúposť, pretože genocída znamená zámerné vyvražďovanie príslušníkov národa, či rasy. Ak by ste tomu nerozumeli, uvedomte si, že genocídu najlepšie poznať podľa výsledku: podľa ubúdania populácie, na ktorej sa genocída pácha. Chcete mi tvrdiť, že počet Cigánov v našej spoločnosti klesá? Iste nie. Tak prečo hovoríte o genocíde, prečo používate silné slová tam, kde nie sú namieste? Obmedzovanie pôrodnosti nie je genocída. Ak by bola, mohol by som s väčším oprávnením povedať, že na Slovensku páchajú Cigáni genocídu na Belochoch, pretože počet Cigánov rastie a Belochov klesá.

Ak by som urobil štatistiku kriminality tak, že by som skúmal len také dvojice vrah-obeť, z ktorých by jeden bol Cigán a druhý nie, som si takmer úplne istý, že by som zistil podstatne viac vrážd Belochov Cigánmi, než naopak. Tak prestaňte už tárať o genocíde! Ak sa exponenciálny rast príživníkov nezastaví, bude to tu o pár rokov vyzerať ako po genocíde pracujúcich príživníkmi.

Občas sa stretávam s argumentom, že Cigáni majú inú kultúru, inú mentalitu, že majú inú hierarchiu hodnôt. Brať tento argument vážne mi bráni predovšetkým to, že mi nikto nehovorí, akéže to iné hodnoty Cigáni majú. Je tou inou hodnotou hádam ničnerobenie? Ale veď takú hodnotu by prijala aj väčšina Belochov, keby zľavila v svojich nárokoch na životnú úroveň! Ak by som mal tento "argument" zobrať vážne, musel by som sa pýtať: prečo potom od nás pýtajú našu techniku, naše zdravotnícke služby, naše peniaze – čokoľvek, čo vyprodukovala naša kultúra? Keď chcú zostať pri svojej kultúre, nech pri nej zostanú so všetkým, čo k nej patrí: teda bez našich hodnôt, ale aj bez našich služieb a peňazí. Ale ak im nesmrdia naše peniaze, prečo im smrdí vzdelanie a práca?

Indiáni na hornom toku Amazonky majú tiež svoju kultúru a svoju hierarchiu hodnôt. Žijú si v dažďových pralesoch podľa svojich zvykov, úplne nahí, v polygamii, bojujú medzi sebou o manželky, zabíjajú sa šípmi s jedovatým kurare, živia sa primitívnym poľnohospodárstvom a lovom zveri, ale od belochov nič nepýtajú, im sa zďaleka vyhýbajú. Rešpektovanie veľmi odlišnej kultúry je samozrejme možné, ale za podmienky dokonalej izolácie: zemepisnej, kultúrnej, ekonomickej i právnej.

Ešte aj dnes sú na zemi miesta, kde sa obyvatelia plným právom živia lovom a zberom. Je to ich spôsob obživy, na nič lepšie ich kultúra neprišla. Lenže sú zase iné krajiny, kde sa "lov" považuje za pytliactvo a "zber" cudzej úrody za krádež – a oboje je trestným činom. Kultúru jednej krajiny jednoducho nemožno prenášať do krajiny inej: nemôžem sa vysťahovať do inej krajiny a žiadať od nej, aby rešpektovala moje predstavy o spôsobe života.

Rešpektovali by ste medzi sebou kultúru nahých Indiánov, pre ktorých je zabitie príslušníka iného šapunu hrdinstvom? Isteže nie; ak teda niekto chce žiť v našej kultúre, musí sa jej prispôsobiť. Ak chce žiť mimo nej, môže si robiť, čo chce. Mne sa zdá, že Cigáni žijú medzi nami, nie my medzi Cigánmi. Oni sa prisťahovali z Pandžábu do Európy, nie naopak. Myslím si, že by sa mali prispôsobiť oni nám, nie my im. Či hádam budú žiť z našich daní a my sa ešte budeme prispôsobovať ich hodnotám?

Veľmi ma potešil televízny "Okrúhly stôl" Voľby 2002, vysielaný 25. augusta, v ktorom vystupoval aj pán Milan Ščuka z ROI SR. Jeho slová ma naplnili nádejou, lebo som z nich usúdil, že aj on veľmi dobre chápe o čom tu píšem. Opakovane totiž vyhlásil, že nie je možné naďalej udržiavať súčasnú vysokú pôrodnosť Cigánov, čím potvrdil, že korene problému vidí aj v geometrickom raste populácie. Pán Ščuka vyjadril svoju vieru, že tento rast pomôže znížiť osveta, čomu ja síce neverím, ale potešujúce je už aj to, že Rómovia sami začínajú chápať, že riešenie ich problémov súvisí s rastom populácie. A to je signál naozaj veľmi dobrý. Prajem preto ROI veľa úspechov!

Kľúčové slová: Cigan, Cigani, Rom, Romovia, pomoc, prizivnik, exponencialny rast, porodnost, socialny problem, redukcia porodnosti, alkohol, cigarety, pridavky na deti

Obsah