Jozef Varga
Nie všetko, s čím sa stretávam a k čomu sa chcem vyjadriť, si zasluhuje samostatné pojednanie. V novinách a na internete čítavam, v rozhlase a televízii počúvam a vídavam mnohé, k čomu cítim nutkanie sa vyjadriť, aj keď ide o izolované detaily. Myslím si však, že aj také detaily si zasluhujú komentár, či zamyslenie. Preto som sa rozhodol zbierať takéto čriepky, jednoducho preto, aby sa na ne nezabudlo. Možno sa neskôr zídu aj do niečoho ucelenejšieho, možno však zostanú fragmentami navždy. Okrem toho viem, že mnohí čitatelia radšej čítajú krátke glosy, než dlhé úvahy.
Diskriminácia kvalifikovaných Belochov
Cigáni v rezervácii
Cigánsky sen
Splnené želanie
Právo vraždiť
Strecha nad hlavou
"Rómovia na reformy doplácajú najviac"
Pozitívna diskriminácia
Kto sú to "necigáni"?
Diskriminácia kvalifikovaných Belochov. Poznám mladého, veľmi šikovného programátora, ktorý pracoval aj v zahraničí, ale kvôli dlhodobejšej chorobe sa musel vrátiť na Slovensko. Pracoval tu u pár firiem kratšiu dobu a dnes je už vyše roka nezamestnaný. Pri poslednom rozhovore som sa ho pýtal, či dostáva vyššiu sociálnu podporu než nekvalifikovaní nezamestnaní. Tvrdil, že nie. Zarazilo ma to a pýtam sa: ako naša spoločnosť motivuje občanov k zvyšovaniu kvalifikácie, keď vysokoškolsky vzdelaný muž so znalosťou cudzích jazykov, ktorý sa ocitne bez práce, a napriek horúčkovitej snahe sa mu ju nepodarí nájsť, dostáva len takú podporu ako pologramotný občan, ktorý sa o hľadanie práce ani nesnaží? A prečo sa ten programátor neobracia na organizácie ochraňujúce ľudské práva a nesťažuje sa, že mu spoločnosť nevytvára pracovné podmienky, ako to robia Cigáni, ktorí si želajú podkúvať kone, brúsiť nože, alebo vyrábať nepálené tehly, lebo len toto vraj vedia?
Na tomto vyjadrení je pozoruhodných viacero vecí. Prvou je zorný uhol: les je pri cigánskej osade, nie osada pri lese. Mne sa zdá, že ten les je tam dávnejšie než osada, takže táto zámena nie je opodstatnená, ale ľahko vysvetliteľná: Cigáni sa dívajú na svet zo svojho egocentrického pohľadu, z ktorého sú oni pupkom sveta. Bojím sa toho, že sa jedného dňa nasťahujú k mojej záhrade a budú z nej kradnúť moju úrodu s rovnakým argumentom: "Ta my mame kupovac bandurky a žeľeninu, kedz pri nas zahrada?!"
Druhou kuriozitou tohoto vyjadrenia je vzťah k cudziemu majetku. Chápem, že v chajdách je v noci zima a že čímkoľvek iným než drevom sa tam asi ťažko dá kúriť. Lenže tamojší Cigáni veľmi dobre vedia, že drevo v tomto lese rúbať nesmú. Vedia, že je les strážený a teda vedia, že to, čo robia, je krádež. Lenže oni sa cítia byť v práve, lebo im je zima. A ja sa opäť bojím. Bojím sa toho, že jedného dňa prídu na to, že moja chata nie je v zime obývaná, že je slušne zariadená, že v nej skladujem potraviny, že je pri nej plno už narúbaného suchého dreva. Prečo by sa potom necítili byť v práve nasťahovať sa do nej a živiť sa tým, čo si moja rodina po víkendoch od jari do jesene dopestovala, kúriť si drevom, ktoré som ja kúpil, popílil a nakálal? Veď im do chájd prší, je im zima a majú hlad! Citované slová letanovskej Cigánky jasne ukazujú, že Cigáni sa starajú len o seba a iný pohľad, než pohľad ich vlastných potrieb je im neznámy.
A na záver sa vrátim k ústrednej téme svojej stránky: prečo Cigáni nechápu, že keby ich bolo menej, potrebovali by menej dreva a svojimi krádežami by napáchali menšiu škodu? Chápem, že citovaná Cigánka je hlúpa a nevzdelaná, a že od nej sa takého pochopenia nikdy nedočkám. Nechápem však, že to nechápu ani dobre platení, vysokoškolsky vzdelaní poslanci a politici. Žeby som aj na ich predstavivosť a mentálnu kapacitu kládol neprimerané nároky?
Cigánsky sen. Sníval sa mi divný sen, sen o Cigánoch a o mne. Neviem, kto je z tých dvoch objektívne dôležitejší, ale v svojom sme som pre seba dôležitejší ja. Žil som v akejsi podivnej spoločnosti, v podivnej dobe. Stále som sledoval a pozoroval jednu cigánsku rodinu, a ako to vo sne býva, spočiatku som nechápal prečo. Vytýkal som im, že nepracujú, že sa opíjajú. Sledoval som ich keď sa púšťali do činnosti, ktorá končí splodením detí a rozčuľoval som sa, že sa nijak nebránia pred otehotnením. Aj som im závidel, že si bohate užívajú sexuálnych radovánok bez akýchkoľvek zábran a spomenul som si pritom, ako často som ja tŕpol z očakávania, že manželka otehotnie a životná úroveň našej rodiny klesne. Podivné bolo aj to, že ma akosi zvláštne a nepochopiteľne poslúchali, že neboli takí agresívni, akí väčšinou bývajú, nehádzali po mne kamene, ani ma neopľúvali, ba ani ma väčšinou neodháňali. Práve naopak, pomerne často sa správali previnilo, snažili si ma "udobriť", ale väčšinu času na to zabúdali. Správali sa jednoducho tak, akoby som mal právo ich kontrolovať, hoci sa im to evidentne nepáčilo. Do tejto cigánskej rodiny som sa ponáhľal hneď po skončení práce, aby som v tomto dozore vystriedal iného člena mojej rodiny. Ako to vo sne býva, k pochopeniu zmyslu sna som sa prepracovával postupne. Keď cigánča roztrhalo ešte použiteľnú sukňu, keď zahodilo ešte nositeľné topánky, rozčuľoval som sa nad ich márnivosťou. Keď však opitá "hlava" rodiny hodila fľašu od piva do obrazovky televízneho prijímača a tým ho zničila, rozzúrilo ma to, ale nielen ako arogantne barbarský čin, ale tak, akoby mi niekto spôsobil veľkú škodu.
Svitať mi začalo až pomaly a postupne. Začal som chápať, že žijem v spoločnosti, kde má každý pracujúci pridelených "svojich" príživníkov. Rodina, ktorú som tak bedlivo sledoval, totiž dostávala sociálnu podporu a prídavky na deti, ktoré daňový systém stiahol z môjho hrubého príjmu, a z príjmov pracujúcich členov mojej rodiny. V tejto podivnej dobe a spoločnosti totiž ktosi vymyslel, že náprava cigánskeho problému sa dosiahne vtedy, keď sa podpora asociálov nestratí v anonymite systému, ale až keď pracujúci budú vedieť celkom konkrétne komu a koľko platia a budú môcť aj sledovať, ako s ich peniazmi tí ľudia nakladajú. Z celého sna mi však nebolo jasné, či s tým pracujúci mohli niečo robiť, či sa na neadekvátne míňanie svojich peňazí mohli niekde sťažovať, či mali právo "svojich" ľudí obmedzovať ...
Po prebudení na sny obvykle zabúdam. Na tento som však zabudnúť nemohol, vracal sa mi po celý deň ako neodbytná predstava. Viem, že moje sny produkuje môj mozog, že sny sú len kombinácie mojich spomienok, predstáv, že tieto kombinácie sú väčšinou absurdné. Lenže v prípade tohoto sna sa mi zdalo, že jeho základná myšlienka, ktorú objavilo moje podvedomie, nie je až taká absurdná. Áno, nedá sa rozhodne nikdy realizovať. Ale je dobré sa na vzťah pracujúcich a príživníkov takto dívať. Veď ono sa presne toto deje, ibaže my nevieme, kto konkrétne prepíja naše peniaze, kto pod vplyvom alkoholu, kúpeného za naše peniaze, bez akýchkoľvek zábran a s pôžitkom súloží – mnohokrát ešte aj s vlastnými súrodencami, deťmi, rodičmi – a produkuje tak ďalších príživníkov. Tých potom budú musieť živiť budúci pracujúci, ktorí dnes ešte len chodia do školy, pripravujú sa na maturitné skúšky, s malou dušičkou čakajú na výsledky prijímacích skúšok a vôbec nemyslia na to, že keď dostanú prvú výplatu, priradí im ktosi fiktívne malú skupinku príživníkov, ktorú budú musieť živiť. Za čo ich spoločnosť tak tresce? Len za to, že sa tak veľmi snažili, aby splnili požiadavky svojich rodičov, svojho okolia, svojej kultúry?
Som veľmi rád, že nežijem vo svete, do ktorého mi dal nazrieť môj sen. Bol by to hrozný život a ja by som bol úplne iný človek. Taký svet by sa veľmi rýchlo zrútil. Keby jednotliví pracujúci občania dennodenne videli, na čo sa časť ich peňazí míňa, začali by robiť všeličo nepekné – v najlepšom prípade by začali uvažovať o tom, či sa im vyplatí pracovať. Poznanie konkrétneho príživníka má na človeka demotivujúci účinok. Teraz sú pre mňa daňové odvody len akési nutné zlo, zlo o ktorom viem dopredu, s ktorým pravidelne počítam. Práve tá anonymita spôsobuje to, že sa proti tomu nijak nebúrim, že to chápem ako nutnosť. Ale keby som videl, že týmto svojim stratám môžem v princípe predísť, choval by som sa veru ináč. Iste by som sa na príživníka, ktorý rozbil televízor nedíval tak zhovievavo, ako sa dívam na svoje dieťa, ktorému sa z ruky vyšmykol pohár a rozbil sa na zemi. Veď aj svoje dieťa by som za rozbitý pohár apoň pokarhal.
V tomto sne sa mi obnažila hlboká pravda, iba ju neviem pomenovať. Súvisí akosi s tým, čo ľud vyjadruje porekadlom: čo oči nevidia, to srdce nebolí. Ako sa dá toto porekadlo obrátiť?
Splnené želanie. Nedávno sa mi splnilo tajné želanie, v ktorého vyplnenie som už aj prestal dúfať: že sa mi raz ozve Cigán a vysvetlí mi, v čom sa mýlim. Na diskusnom fóre sa objavil podráždený príspevok návštevníka, ktorý sa podpísal ako Arpád Godla a sám o sebe tvrdí "Som ROM s velkym R". Ak by som chcel dodržať varovania, ktoré som dal do titulu diskusného fóra ("Správca si vyhradzuje právo odstrániť texty propagujúce národnostnú a rasovú neznášanlivosť a také, ktoré obsahujú vulgárne výrazy"), mal by som na to hneď dva dôvody. Príspevok "MUSY to kazdi precitat" je totiž aj hrubo vulgárny, aj z neho srší exemplárna rasová neznášanlivosť, či nebodaj až nenávisť. Tento príspevok však nezmažem – naopak, uložil som si ho, pretože také príspevky sú vzácne a ilustrujú niektoré moje tvrdenia (napríklad popis mojich skúseností s cigánskymi susedmi). Pokúsim sa tento pozoruhodný produkt ľudskej mysle trochu analyzovať. Hneď na začiatok však zdôrazňujem, že ho uvádzam iba ako jeden príklad a nemienim ho zovšeobecňovať: netvrdím, že jeho autor je reprezentantom všetkých Cigánov, aj keď by som si dovolil odhadnúť, že reprezentuje ich nezanedbateľnú časť. Zdôrazňujem aj to, že viem aj o Belochoch, ktorí sa takto vyjadrujú.
Je nepochybné, že Arpáda sa najviac dotklo označenie "príživník", ktoré používam ako odborný termín na označenie tej časti populácie, ktorá sa spolieha na to, že ju zvyšok spoločnosti bude živiť. Celý jeho príspevok predstavuje v podstate bezhlavú odvetu na túto "urážku". Napísal toho veľa, pourážal autora všetkým možným, a hlavne mu "urážku" vrátil: "Z akej narodnosty pochadzas ty parazit ti ... ti buzeransky geneticky odpadok parazitov neplod dety lebo oni budu horsie nez sy ty ... aby vedeli co ste za parazity ... od teras sa rozluc s svojimy parazitmy ... na takich parazitov ako si ti". Celé to obviňovanie z parazitizmu končí hrozbou "bue konec takym parazitom ako st ti". Pozoruhodné je, že slovo "parazit" vystrelil až šesťkrát, ale neuviedol ani jediný argument, ktorým by aspoň naznačil, prečo sa toto označenie na Cigánov nevzťahuje.
Som však rád, že sa ozval a som mu vďačný za to, že sa považuje za Cigána, nie za Róma, aj keď to druhé na jednom mieste explicitne tvrdí. Keď sa však nekontroluje, hovorí o cigánoch (spolu štyri razy), nie o Rómoch. V jeho vyjadreniach je signifikantné to, že nadmernú pozornosť venuje súloženiu a plodeniu detí ("naco mas tu dieru medzi nohami daj si aspon ras do tela jak normalne zeni si davaju"), akoby toto považoval za jedinú hodnotnú ľudskú činnosť. Zdá sa, že na schopnosť súložiť je aj patrične hrdý a považuje to za základnú prednosť svojej rasy ("Slovaci su neschopni na taku vec potrebuje brozurku ... "). Z jeho textu sa nedá, žiaľ usúdiť, či pozná aj iné hodnoty. Nezdá sa ani to, že by sa hlbšie zamýšľal nad otázkou, kto bude živiť tých plodeniaschopných, keď počet tých neschopných (Slovákov) bude ubúdať. O pracovných úspechoch Cigánov nám totiž toho, žiaľ, veľa nepovedal ...
Najzávažnejší je však fakt, že jediné, čím je schopný reagovať, je rasistický útok: urážky ("Slovacy sa nikdy neuplatnili nikde a nikdy neuplatnia"), posmech ("A vi mate nervi ze ked vasa spi s ciganom tak vam uz nechce dat !!!!"), hrozba smrťou, aj keď, pravda, akási mysteriózna: "do roka zomries , ja sa ta nedotknrm alezomriet zomries".
Ďakujem Arpádovi za úprimné slová a budem rád, ak sa k tejto téme vyjadria aj jeho ďalší súkmeňovci. Mohli by sa však vyjadrovať slušnejšie. Sila je totiž vo všeličom, ale vo vulgárnych výrazoch určite nie.
Právo vraždiť. Vo východoslovenskej obci Kluknava došlo 11. novembra 2003 k vražde: dvaja Cigáni zavraždili dvoch starších dôchodcov rovno doma v ich posteli. Dúfali, že nájdu peniaze, ale našli iba pár stoviek, a tak si ukradli televízor a pár vecí, hodnota ktorých nie je s dvomi ľudskými životmi porovnateľná.
Nechcem zdôrazňovať ten fakt, že vrahovia boli Cigáni a obete nimi neboli. Aj tí, čo nie sú Cigáni, vraždia. Zaskočilo ma niečo iné. V trochu inej súvislosti si na túto udalosť spomenul 25. novembra 2003 starosta Kluknavy, keď sa do televíznej kamery vyjadril, že keď sú Cigáni takí chudobní, "čo iné im zostáva, než kradnúť, lúpiť a vraždiť?" Také vyjadrenie sa bez väčších ťažkostí dá kvalifikovať ako schvaľovanie trestného činu vraždy – ak si už rovno odmyslím otázku, ako sa vraždením vyrieši bieda vrahov. Som zvedavý, či ho za tento výrok, ktorý mohol počuť každý obyvateľ Slovenska, niekto poženie na zodpovednosť. Ako poznám túto zahnívajúcu spoločnosť, pochybujem, že by sa čohosi takého mal starosta obávať. Veď stál na tej "správnej" strane, na strane ťažko lopotiacich, biednych, vykorisťovaných a utláčaných pracujúcich, z mozoľov ktorých žije biela buržoázia! V akej spoločnosti to žijeme, keď verejný činiteľ môže beztrestne verejne schvaľovať vraždu?!
Keby som s ním mohol hovoriť, položil by som mu iba jedinú otázku: "Naozaj oprávňuje zlá sociálna situácia jedného občana zavraždiť občana druhého?" Keby hovoril iba o krádeži, to by ma až tak nepohoršilo. Ale keď verejný činiteľ schvaľuje vraždu, začínam sa báť. Začínam sa báť života v spoločnosti, v ktorej právo už prestáva platiť a obyvatelia ktorej sú ľahostajní voči jeho porušovaniu. Začínam sa báť života v krajine, ktorej verejní činitelia sa zastávajú vrahov len preto, lebo sú príslušníkmi chránenej menšiny. Od koho sa starosta naučil klásť také idiotské otázky?
Strecha nad hlavou. Posledných obyvateľov zdemolovaných budov na Vodárenskej ulici v Košiciach vysťahovali 26. novembra 2003. Citujem pohoršenie jednej Cigánky: "Šak ja mam šidzem dzeci, ta dze budzem bivac?" Adresát tejto otázky zostal, ako obvykle, nemý. Škoda, že táto otázka nebola položená mne. Spýtal by som sa: "Prečo máš sedem detí, keď nemáš kde bývať?" Otázka tejto Cigánky sa totiž opierala o takýto predpoklad: mať sedem detí je úplne nevyhnutné a matka toľkých detí má nárok požadovať od spoločnosti zvláštnu ochranu. Ja sa však domnievam, že kauzálny vzťah je tu opačný: ten, kto nemá kde bývať, nemá plodiť deti. O deti sa totiž majú postarať vlastní rodičia, nie anonymná "spoločnosť". Jeden komentár v internetovej verzii denníka SME sa vyjadril celkom vhodne: "sedem detí jej zabezpečí obživu, chýba jej už len strecha nad hlavou".
Prečo nikto nepoloží takým Cigánom ani jedinú otázku? Prečo kladú otázky iba oni? Prečo im ani ich obhájcovia neporadia, že ľudia sa môžu množiť iba vtedy, ak majú podmienky pre výchovu svojich detí? To žiaden žurnalista nevie? Či nebodaj sa ich každý bojí? Prečo a dokedy?
"Rómovia na reformy doplácajú najviac." Taký názov mal jeden príspevok v SME z 20. 2. 2004. Najprv ma vyľakal: žeby už Cigáni začali splácať nedoplatky? Rýchlo som sa pozrel do Krátkeho slovníka slovenského jazyka a trocha som sa upokojil. Sloveso "doplatiť" sa v ňom vysvetľuje dvomi spôsobmi: 1. zaplatiť (zvyšok, rozdiel ap.), 2. mať škodu, neúspech ap. Ako príklady druhého významu sú uvedené zvraty: doplatil na svoju dobrotu; ty na to doplatíš. No neviem, neviem, v akomže to zmysle Cigáni na reformy "najviac doplácajú". Myslím si, že sloveso "doplácať" je tu použité krajne nevhodne. Citované príklady naznačujú, že človek môže doplatiť na následky svojho konania, Cigáni sa však vyznačujú skôr nekonaním. Že z reforiem nemajú radosť, to mi je jasné. Nechápem však, prečo by všetci iní ľudia, ktorí sa ocitli v stave sociálnej núdze, mali byť na tom lepšie. Veď sociálne dávky sa neposkytujú boháčom, ľuďom so slušným príjmom, ba ani dôchodcom, ktorí tiež nemajú na ružiach ustlané. Kto a na základe akého prieskumu zistil, že akurát Cigáni sú najviac postihnutí? Dovolím si tvrdiť, že postihnutý je každý rovnako. Sociálnu podporu predsa dostáva len ten, kto ju potrebuje a spĺňa pre jej poberanie zákonom jednoznačne stanovené podmienky.
Z článku "Úžerníci? Sú všade, hovoria Rómovia", ktorý zverejnil denník SME 2. marca 2004, vyberám jeden odstavec:
Prichádza ďalší Róm. Sú v osade úžerníci? "Sú," hovorí. "Ale ja vám nič nepoviem." O minútu sa rozreční. "Niektorí to robia tak, že úžerníci majú obchody s potravinami priamo v osade. Najskôr požičajú peniaze. Tisíc korún, za ktoré treba do mesiaca vrátiť dvetisíc. Ak ich nevráti do mesiaca a chce splátku predĺžiť o ďalší mesiac, už je stopercentný úrok z tých dvetisíc, čiže musí vrátiť štyritisíc. Za dva mesiace zarobí úžerník tritisíc. Keď niekto peniaze nevracia, úžerník mu dá z obchodu na dlh potraviny a zasa treba platiť také peniaze. Obchod otvárajú len po 'sociálkach'."
Rozdiel medzi úžerníkom a dlžníkom je na prvý pohľad jasný. Keď vojde novinár do osady, rýchle sa okolo neho zíde skupinka ľudí, do ktorej sa väčšinou zamotajú aj úžerníci a počúvajú, o čom sa hovorí. Značkové oblečenie, ovešaní zlatom, novo omietnutý dom, moderné auto.
Ak je toto pravda a ak neklamali Cigáni, ktorí si doterajšie dávky po protestoch nakoniec pochvaľovali, treba odpovedať na celkom serióznu otázku: nedostávali toho Cigáni z daní pracujúcich až priveľa?! Veď im to stačilo nielen na ich prežitie, na plodenie detí, ale ešte aj na zabezpečenie blahobytného života úžerníkov – mimochodom, tiež nepracujúcich Cigánov. Z tohoto pohľadu nemožno považovať zníženie sociálnej podpory za ožobračovanie tých najchudobnejších, ale za začiatok nápravy v prospech tých pracujúcich, z ktorých daní si celkom dobre žili Cigáni aj so svojimi úžerníkmi.
Ak si odmyslím tú okolnosť, že úžerníctvo klasifikuje naše trestné právo ako trestný čin, nechápem ani to, prečo by sa daňoví poplatníci mali zapodievať problémom úžery, problémom do ktorého sa dostali Cigáni úplne dobrovoľne, z vlastnej vôle, bez akéhokoľvek prinútenia. Prečo by sa mali policajné a justičné orgány tejto krajiny zaoberať riešením ich súkromných problémov, dokonca napriek tomu, že oni sami nikoho o pomoc nežiadajú? Opäť sa k nim máme správať ako k chráneným živočíšnym druhom? Mne sa to celé javí rovnako groteskné, ako predstava, že by som mal pomáhať v úteku zajacovi, ktorý sa vďaka vlastnej nepozornosti priplietol do cesty vlkovi. Roky som so svojimi deťmi sledoval sovietsky seriál "Nu pogodi!", a táto situácia mi preto pripadá pitoreskná.
Pozitívna diskriminácia. V spomínaných zprávach zo SME je skrytá aj tzv. pozitívna diskriminácia. Viem, že je pomerne nenápadná, ale ja mám na ňu dobre vycvičený čuch. O čo ide v tomto konkrétnom prípade? Mnoho razy počúvam, ako sa o Cigánoch nesmie hovoriť kolektívne (lebo potom je to rovno rasizmus), ako sa má neustále zdôrazňovať, že nejde o všetkých Cigánov, že treba hovoriť o väčšine, ba nebodaj iba o konkrétnych jednotlivcoch. Aj pani M. Jurásková v SME z 20. 2. 2004 zdôrazňuje: "Nehovorme o všetkých Rómoch, ale iba o časti, ktorá je dlhodobo nezamestnaná a žije v osadách." Môžem s ňou iba súhlasiť. Prečo sa však potom zdôrazňuje, ako všetci Rómovia na reformy "doplácajú"? Dopláca na ne aj pán starosta Šaňa, pán Ščuka, Patkoló [= Podkutý Kôň], predseda Parlamentu Rómov Ladislav Fízik, či nebodaj aj splnomocnenkyňa vlády pani Klára Orgovánová? Domnievam sa, že nie. Vysvetlenie tohoto nerovnakého metra je mne jasné, len neviem prečo nie je jasné aj tým, ktorí ho používajú. Jeho podstata spočíva v tom, že keď niekto upozorňuje na nepekné vlastnosti Cigánov, má zdôrazňovať, že ide iba o pár ľudí, aby sa tieto vlastnosti nezveličovali. Keď však "tí druhí" hovoria o "utrpení" Cigánov (ktoré ich – zatiaľ neprebádanými tajomnými mechanizmami – núti plodiť deti, a tak pripravovať pôdu pre neustále zhoršovanie ich sociálnej situácie), môžu bez zábran hovoriť o všetkých – oni si už nemusia pred ústa dávať servítku, v tomto prípade už zveličovanie nijakovsky neprekáža. Aj toto je diskriminácia, ibaže diskriminácia Belochov, ktorá začína mať svoje meno: pozitívna.
Kto sú to "necigáni"? Nerád hovorím o rasách, viac sa mi páčia pojmy národ a národnosť. Keď som preto na tejto stránke začal písať o Cigánoch, nechápal som ich (ani doteraz nechápem) ako rasu. Čoskoro som však potreboval nejak označiť aj "tých druhých", ktorí určite nie sú Cigánmi ani len národnosťou. Keďže na území Slovenska žijú okrem slovenského národa a Cigánov aj iné národnosti, začal som písať kolektívne o ne-Cigánoch. Po čase som si však uvedomil, že som tým podľahol demagógii ochráncov Cigánov. Za tento svoj poklesok sa teraz hanbím a pokúsim sa ho napraviť aspoň týmto krátkym vysvetlením.
Negatívne vymedzenie predstavuje len núdzové riešenie: toho, kto neplatí to, čo pravidelne platiť má, nazývajú neplatičom. Také vymedzenia má väčšinou aj pejoratívny nádych: pojmom nevzdelaný označujeme hlupáka, pod pojmom bezdomovec si predstavujeme špinavého a otrhaného bedára. Prečo by sa však národnosti tejto krajiny mali definovať len tým, že nie sú Cigánmi? Veď to potom vyzerá tak, akoby Cigáni boli meradlom pre posudzovanie obyvateľov a to je už hádam priveľa. Prečo sa oni nevymedzujú negatívne? Usúdil som preto – a podporili ma v tom aj nespokojné hlasy čitateľov – že treba opustiť dehonestujúce označenie "necigán" a prijať nejaké prijateľnejšie označenie tých, ktorí nie sú Cigánmi. Čo však všetkých ostatných obyvateľov Slovenska zjednocuje a spája? Predsa fakt, že sú (poväčšine) príslušníkmi bielej rasy. Sme teda belosi a nemáme dôvod svoj rasový pôvod skrývať. Ale rasové vymedzenie používať ani naďalej nechcem (dôvody som už dostatočne vysvetlil na inom mieste) a preto som sa rozhodol zaviesť pojem Beloch ako označenie bielych národností žijúcich na území Slovenska. Upozorňujem, že názov rasy sa podľa pravidiel slovenského pravopisu píše malým písmenom, meno národa či národnosti písmenom veľkým. V budúcnosti preto nebudem používať pojem necigán, ale Beloch. Ak budem korigovať staré texty, vykonám nápravu príležitostne aj v nich. Prečo by sa mali Slováci, Maďari, Nemci, či Ukrajinci hanbiť za to, že majú biely rasový pôvod a definovať sa len tým, že nie sú Cigánmi? Prečo by sme my sami mali byť servilní voči tým, ktorí nás vo všeobecnosti v ničom neprevyšujú? Veď aj my máme právo na národnú hrdosť, či nie?
Kľúčové slová: Cigan, Cigani, Rom, Romovia, fragmenty, rasizmus, pozitivna diskriminacia, sterilizacia, pravo a povinnost, vrazda, vrazdit, rabovanie, Slovensky raj, Letanovce, bieda, kradez, pridavky na deti, socialne davky, SME