Martin Arnold
23. 10. 1970 – piatok
V nedeľu sa pracuje a budú ma "preverovať". Dnes nás nestihli všetkých "preveriť".
25. 10. 1970 – nedeľa
Bol som v svojom krátkom živote obeťou už mnohých hlúpostí a teraz do ich zoznamu pribudla ďalšia: "pracovno-politický pohovor". (To "pracovno" je v tom výraze len kvôli tomu, aby to nebol iba "politický"). Je takmer neuveriteľné, že politický systém môže klesnúť tak nízko, že sa ľudia strašia tým, že ich po jednom pozývajú pred "komisiu" (zloženú z pologramotných blbečkov), kde sa im kladú také stupídne otázky, ako "čo si myslíte o terajšom politickom systéme?", "bol podľa vás príchod sovietskych vojsk nutný?" ... Je to smiešne, ale i vážne, pretože ide o porušenie ústavou deklarovanej slobody prejavu. Odpovedal som stále nepriamo, takže nemám výčitky svedomia [Vavrouch by iste netušil, o čom tu autor zápisníka hovorí], hoci na mojich odpovediach vôbec nezáležalo. Záležalo na tom, čo si myslel "predseda komisie". A ten nechápal moju nepriamu reč, zdála sa mu priama, a moje tautológie považoval za súhlas so "súčasnou politikou našej rodnej strany". Príklady mojich odpovedí:
Otázka: "Čo si myslíte, je politika terajšej vlády dobrá?"
Odpoveď: "AK povedie k dobrým výsledkom, TAK je."
Otázka: "Boli "rady pracujúcich" dobré?"
Odpoveď: "KEĎŽE z hľadiska socialistickej ideológie ich treba považovať za prvok pôsobiaci proti plánovitému hospodárstvu, POTOM ich z toho hľadiska nemožno pre záujmy socializmu odporúčať".
Takže som vlastne s ničím nesúhlasil. Uchýlil som sa k tautológii a hovoril som vlastne iba to, že ak to považujete, súdruhovia, za dobré, tak to považujete za dobré. Je to možno nezmysel, ale nebudem sa musieť hanbiť pred svojimi deťmi.
Ktovie, kde bol vtedy Vavrouch, ale nepochybne bol členom, ak nie rovno predsedom, niektorej takej "komisie zloženej z blbečkov" – a zrejme veľmi aktívnym. Iste si svätým nadšením pre internacionálnu pomoc a vec socializmu vyslúžil aj svoje budúce právo nič nerobiť a bezostyšne pritom druhých politickými vyhrážkami strašiť. Ako to robil, dosvedčia hojne nasledujúce citáty.
2. 5. 1971 – nedeľa
Na počesť 50. výročia vzniku KSČ a pri príležitosti XIV. sjazdu a internacionálneho sviatku bojovej solidarity pracujúcich celého sveta sme [autor zápisníka s manželkou] včera prešli [peši] z Richnavy do sedla Branisko.
19. 5. 1971 – streda
V pondelok som začal cvičiť 9. súbor [cvičení s činkami]. V ten istý deň sa ujal vedenia nový šéf nášho oddelenia Ing. Jozef Vavrouch.
21. 6. 1971 – pondelok
[O Jozefovi Vavrouchovi:] Každý deň pobudne v našej kancelárii dvakrát po štvrť hodine a potom ho už nikde niet. Akoby sa pod ním zem zľahla. Ukážková pracovná morálka vzorného člena strany.
27. 11. 1971 – sobota
Bol som pevne rozhodnutý nezúčastniť sa frašky, ktorá sa nazýva voľbami, a ktorá sa prezentuje ako vrcholne demokratický akt. Tieto voľby robia hanbu už aj svojmu menu. Voliť znamená vybrať si aspoň z dvoch alternatív. Keďže tu je len jedna, bolo možné zachrániť dobré meno volieb aspoň tým, že za druhú alternatívu by som považoval neúčasť na voľbách. Predpokladal som, že moja neúčasť nebude mať nijaké následky: slobobné voľby (a "vrcholne
demokratické" voľby by slobodnými mali byť) predpokladajú, že voľba ktorejkoľvek z alternatív nebude mať nijaký vplyv na osudy voliča. Ale vo včerajšom vydaní "Ocele východu" som sa dočítal, že ľudia, ktorí odmietnu voliť "sú pre spoločnosť NEBEZPEČNÍ [!] a preto im bude treba venovať väčšiu pozornosť", a ďalej, že sa budú evidovať tí, "ktorí odmietli
splniť svoje voličské právo". To už znamená postih občana, najmä u jeho zamestnávateľa.
V zápisníku je na tomto mieste vlepený výstrižok zo slávnej "Ocele východu" a citovaný "článok" obsahuje aj tento odstavec:
"Samozrejme, nájdu sa aj takí, ktorí v doterajšej činnosti našich zastupiteľských orgánov nehľadajú nič pozitívneho, všetko vidia len v čiernom a zatvárajú oči pred všetkým, čo sa doteraz v našej spoločnosti dosiahlo [sliepky ešte stále znášajú vajcia, ba aj tráva ešte rastie!] a všetko, čo sa pripravuje [!] pre zlepšenie životnej úrovne nášho ľudu. Takíto takzvaní "kritici" vyhlasujú, že sa volieb nezúčastnia. Ako hodnotiť takýchto ľudí? Je tu len jediná [!] odpoveď. Sú to ľudia, ktorí nemajú radi našu republiku, ktorým nevyšli ich plány a zámery v roku 1968-1969 a ktorým socialistická spoločnosť a socialistické zriadenie nevonia [!]. Ďalej sú tu skupiny náboženských sekt, ktoré odmietajú zúčastniť sa volieb. Aj jedni aj druhí sú pre spoločnosť nebezpeční a preto im bude treba venovať väčšiu pozornosť."
Šiel som preto "voliť", hoci mi bolo skoro do plaču – ako malému chlapcovi, ktorého zbili silnejší a ušli. Bol som k účasti na voľbách donútený.
Socializmu sa podarilo to, čo sa nepodarilo ani jednému totalitárnemu, či – lepšie povedané – tyranskému systému: realizovať násilie v najúčinnejšej oblasti – u zamestnávateľa. Neposlušným hrozí postih tam, kde sú odkázaní na živobytie ... "Vedúca úloha strany" umožňuje politickej moci natiahnuť svoje chápadlá až k zamestnávateľovi, nech je to už kdekoľvek. Nevhodnému sa jednoducho vystaví posudok, ktorý ma ten účinok, že aj človeka s akademickým vzdelaním sa budú báť zamestnať ešte aj v pohrebnom ústave ... Tak som nakoniec aj ja "odovzdal svoj hlas za šťastnú budúcnosť našich detí, za mier, za socializmus".
Vavrouch také problémy iste nemal. Ako lektor VÚML a vyberač straníckych príspevkov volil zrejme radostne a nadšene, z najvnútornejšej hĺbky svojho straníckeho presvedčenia, ktoré mu iste vydržalo podnes a je preňho nevyčerpateľnou studnicou elánu a inšpirácie. Otázkou zostáva už len to, či si dá vystrojiť aj stranícky pohreb.
10. 4. 1972 – pondelok
Konali sa "pohovory". Vavrouch napísal kádrové posudky, my sme si ich pred komisiou prečítali, podpísali, na niečo sa nás obligátne spýtali (aby reč nestála) a skončilo to. Ráno mi Vavrouch dal prečítať posudok, ktorý napísal o mne (stálo v ňom, že realizujem uznesenia XIV. zjazdu KSČ vo svojej práci) a keď som to prečítal, dodal: "Aby ste pri pohovore nepovedali, že čo je Vás po XIV. zjazde – však sa poznáme, no nie?". Vidno na ňom ten jeho "vyhranený" triedny postoj. A povedal ešte čosi: "Ksakru, vy nie ste v ROH, však? No nejak to zariadime". Zariadil to tak, že sa ma nikto nepýtal, či som v nejakej organizácii, alebo nie, hoci to bola obligátna otázka, kladená všetkým mojim spolupracovníkom.
Autor zápisníka si zrejme myslel, že toto Vavrouchovo konanie bolo celkom nezištné a už-už ho chcel povazovat za človeka. Ale hneď ďalší citát ukazuje, že svoj omyl rýchlo pochopil.
13. 4. 1972 – štvrtok
V utorok som si všimol, že Vavrouch si vymyslel geniálny spôsob ako nič nerobiť. Ustanovil si dvoch podšéfov a od nich požaduje i výkony, ktoré prislúcha robiť výhradne vedúcemu. V utorok mi totiž poslal list jednej záujemkyne o prácu v našom oddelení a hore napísal moje meno s poznámkou "zápornú odpoveď". Tým ma pasoval na sekretárku. Rozčúlilo ma to, ale
čakal som. V ten istý deň si zavolal "podšéfov" (mňa a Šulíkovú), oznámil nám, že v sobotu JE brigáda, že dúfa, že sa jej "všichni" zúčastníme a povedal: "v štvrtok potrebujem menovitý zoznam účastníkov brigády". Začal som tušiť, že na mňa chce zvaliť i "agitáciu" na brigádu, ale nebol som si istý. Čakal som. Dnes sa ma telefonicky spýtal "čo je s TOU brigádou?". Odpovedal som, že nič a že asi nikto od nás (z dokumentačného pododdelenia)
na ňu nepríde. Požiadal ma (akoby moju odpoveď nepočul, či nepochopil), aby som do 14. h. zistil, kto príde a že dúfa, že sa nedáme "zahanbiť" knižničným pododdelením, ktoré nahlásilo 100%-nú účasť.
Šiel som sa naobedovať a potom som milého "veľšéfa" navštívil. Pripomenul som mu, že mi funkcia "vedúceho dokumentačnej skupiny" bola nanútená, že ju chápem iba ako funkciu symbolickú a že jej náplň vidím nanajvýš v organizovaní odbornej práce, ale rozhodne nie v politickej agitácii. Začal zoširoka vykladať, že vedúci si nemôže svoju pracovnú náplň vyberať [?] a že musí robiť všetko. Nato som mu pripomenul, že akurát toto sa vzťahuje naňho, že práve ON sa nemôže zbaviť svojich STRANÍCKYCH povinností tým, že ich zvalí na mňa – nestraníka. Upozornil som ho, že som politicky TOTÁLNE neorganizovaný a že on je ako AGITÁTOR oveľa viac kvalifikovaný než ja. Objasnil som mu, že je nesprávne hovoriť o tom, že sa ja ako "vedúci" snažím zbaviť istých povinností, ale že je otázkou to, či on má PRÁVO niečo také odo mňa požadovať. Uzavrel som tým, že odmietam vykonávať akékoľvek agitácie a ak bez toho tým fiktívnym "vedúcim" nemôžem byť, tak ním – chválabohu – nebudem. Nakoniec sa ma spýtal, či prídem na brigádu ja. Dostal jednoduchú odpoveď: "NIE. A keďže brigáda nie je povinná, nie som povinný vysvetlovať prečo". – Nie som predsa malé dieťa, aby ma dirigoval hocaký ozembuch. Ku. tvrdil, že po mojom odchode zúril ako nepríčetný (vrátane kopania do zásuviek stola).
1. 7. 1972 – sobota
Predvčerom som odcestoval lietadlom do Prahy. Nocoval som v Koleji V. Sinkule. Včera od 9-13 trvala porada v INFORMETALe, kvôli ktorej som do Prahy (aj s Vavrouchom) prišiel. O 12 h. som využil prestávku na únik. Vavrouch sa tak ľakol tejto neprístojnosti, že za mnou vybehol na ulicu a pokrikoval za mnou. Tváril som sa, že ho nepočujem. Autobus na letisko odchádzal o 13:50, preto som sa musel ponáhľať. Vavrouch hodlal v Prahe zostať aj cez víkend u akýchsi známych, preto sa ponáhľať nemusel. V Košiciach som bol o 18. hodine. (Lietadlo sa kvôli búrke v Prahe zdržalo.)
20. 8. 1972 – nedeľa
Ak človek má dosiahnúť čosi, čoho splnenie závisí i od náhody, musí riskovať. Mne sa podarilo prejsť hrebeň Nízkych Tatier za 4 dni len preto, že som sa rozhodol nebáť sa nepriaznivého počasia. Bolo to takto: ...
4. 9. 1972 – pondelok
Bolo to tuším v štvrtok, čo som Vavrouchovi odmietol účasť na verejnej straníckej schôdzi. Ten zbabelec sa tak vyľakal, že v dôvernom rozhovore bez svedkov ma PROSIL, aby som na schôdze chodil (vytiahol ma kvôli tomu na voľné priestranstvo pred budovou s poznámkou, že aj steny majú uši!). Ubezpečil som ho [len preto aby sa neposral?], že nebudem ignorovať VŠETKY schôdze, na niektoré že MOŽNO aj prídem. Bojí sa, aby môj príklad nenasledovali druhí?
18. 1.1973 – štvrtok
Včera som mal s Vavrouchom hádku, ktorá sa týkala toho, že chcel aby som išiel vybavit akúsi hlúposť s ktorou som nemal nič spoločné. V podstate som len konštatoval, že nepôjdem čosi vyjednávať, lebo to nie je v mojej, ale v jeho pracovnej náplni. Jadro dialógu:
Ja: "Prečo by som to mal robiť?"
On: "Napríklad preto, že vám to ako vedúci prikazujem".
Ja: "Nezabúdajte, že mi ani ako vedúci nemôžete prikázať hocičo. Byť vedúcim ešte neznamená byť bohom".
Potom zmenil formuláciu "prikazujem" na "mohli by ste mi "helfnúť?" Odpovedal som, že nemám čas. Dnes sa so mnou už milo rozprával, hoci sa včera dosť ťažko ovládal.
Vavrouch nerobil prakticky nič z toho, za čo dostával plat. V pracovnej dobe navyše zarábal vyučovaním nemčiny v podnikovej jazykovej škole, "prednášaním" vo VÚMLe a ešte rôznymi inými zárobkovými aktivitami. To všetko si mohol dovoliť len preto, lebo bol "horlivým" straníkom. Pochopiteľne potom potreboval, aby jeho prácu robil ktosi iný – samozrejme zdarma a tak aby SA o tom nevedelo. A keď to ten ktosi robiť nechcel, bolo ho treba trestať. Aha ho, malý Jahve.
26. 1. 1973 – piatok
Vojna vo Vietname konečne skončila. Je dobré, že sa ľudia už prestanú nezmyselne vraždiť. Je to však handicap pre východné "masovokomunikačné" prostriedky. Stratili leví podiel svojho repertoáru. O čom budú teraz písať, koho budú ohovárať? Ale ono sa vždy čosi nájde.
30. 1. 1973 – utorok
Robila sa zbierka na "budujúci Vietnam". Bolo treba podpísať sa na znak súhlasu so strhnutím 1% z výplaty. Nepodpísal som sa, ani moji kolegovia. Vavrouch o tom nevie, skúšal frekventatnov VÚML-u z marxizmu-leninizmu. Zajtra bude potešený.
31. 1. 1973 – streda
Vavrouch nás bol popoludní presviedčať, aby sme podpísali príspevok na Viet-Nam. Kr. a Ku. sa dali presvedčiť. Zostali sme dvaja s Bo.
10. 2. 1973 – sobota
Po dva štvrtky som sledoval televízny film NDR "I v smrti sami" podľa románu H. Fallady. Videl som už jeden jeho sfilmovaný román, ktorý na mňa hlboko zapôsobil: A čo teraz, človiečik? (knihu som si kúpil). I tento film má vďaka predlohe mimoriadnu umeleckú silu. Silne na mňa zapôsobil dialóg komisára Eschericha s pánom Klugom pred Klugeho smrťou na jazere. Zdá sa, že Falladu zaradím medzi svojich obľúbených autorov.
22. 2. 1973 – štvrtok
Včera bola o 14:30 verejná stranícka schôdza, dnes o 14 h manifestácia "pri príležitosti 25. výročia febr. víťazstva ..." Na schôdzi som bol, čítal som si v Jeansovej knihe, na manifestáciu som odišiel (t. j. nastúpil do jedného z autobusov na to určených), ale nezúčastnil som sa jej.
1. 3. 1973 – štvrtok
Dnes nastúpila "dlho očakávaná" pracovníčka. Kolegovia mi počas jej neprítomnosti o nej poskytli "základné informácie".
7. 3. 1973 – streda
Len čo som ráno otvoril dvere svojho pracoviska, vyskočila Ing. Špuntovaá (div stôl neprevrhla), vyrútila sa ku mne a podala mi ruku, a tento úkon sprevádzala akýmsi mumlaním. Potom som sa zobliekol a celý deň bolo ticho, ktoré ona sem-tam prerušila nesmelou otázkou (požičala si gumu). Spolu to bolo tak asi 5 viet.
8. 3. 1973 – štvrtok
Dnes ráno som sa so Špuntovou trochu porozprával (ráno preto, aby bola do zajtra ticho – aby nebola zajtrajškom príliš prekvapená). Ticho je symbolom nevraživosti a po dlhšietrvajúcej nevraživosti priamy útok až tak veľmi neprekvapí.
Vyzeralo to asi tak, že som podotkol, že na predchádzajúcom pracovisku na stroji asi nepísala (teraz sa pokúša písať a očividne sa jej to nepáči – za deň napísala necelé dve strany). Horlivo súhlasila. Opýtal som sa, čo tam robila. Laborantku. Prečo teda prišla k nám? "Tam smrad a musela stať celyj deň na nogach". Aký mala plat? 1800 Kčs. Aký dostane? Nevie. Aké má vzdelanie? Hutnícka škola. Kde? V Dnepropetrovsku. Kedy skončila? 1966. Kedy prišla do ČSSR? V r. 1968 ju "pichli do labaku" ("vjiete ako to vtedy bolo, aj stranicke organy pomohli, ale len do labaku"). Povedal som jej, že skúsenejší a kvalifikovanejší kolega Bo. má plat 1950 Kčs. Veľké prekvapenie (asi čakala vyšší). Uvedomuje si, že jej je ťažko prekladať ("treba vedieť dobre po slovensky, a ja neviem"). Radšej by robila anotácie ("tam netreba robiť dlžne"). Pýtala sa, či jestvujú normy na jej prácu (: strach z veľkého množstva práce).
MDŽ sa "odbavilo" bezo mňa. Všetky ženy boli zvolané do zasadačky, potom sa u mňa zastavili (provokácia, že ja nič k "ich sviatku") a odišli domov.
13. 3. 1973 – utorok
Dnes sa konečne uskutočnil dlho očakávaný rozhovor medzi mnou a Vavrouchom. Okolo 10:30 som odišiel do knižnice ... a keď som sa vrátil do svojej pracovne, už ma tam Vavrouch čakal. Chcel ma znovu so Špuntovou zoznámiť, povedal som, že sa už poznáme. Potom jej povedal, že ja jej budem zadávať prácu a hotovú kontrolovať. Ja som sa ho spýtal, kto mu povedal, že to
mienim robiť. Že vraj sme sa dohodli. Vysvetlil som mu, že sme sa nedohodli a že veľmi dobre viem, že k nám bola prijatá "protekčne", pretože nebola prijatá postupom, aký je bežný: vznikne potreba po pracovníkovi (v dôsledku toho, že je viac práce, než doterajší počet ľudí stačí urobiť), pracovník sa hľadá a z prihlásených sa vyberie najschopnejší. Tu to bolo naopak: bol pracovník a pre neho sa vymyslela práca. Vavrouch to popieral, ja som mu
nakoniec povedal, že ju prijal ON, nech sa jej teda ujme. Špuntová sa rozplakala, ušla von. Pýtal sa ma, ako viem, že nebude schopná danú prácu robiť. Povedal som, že o to nejde, že ide o to, že nechcem mať nič spoločné s nelegálnym spôsobom prijímania pracovníkov, navyše apriórne nie dosť schopných. Že sme potrebovali niekoho, kto vie nemecky, lebo rusky vieme
dvaja. Povedal, že ona sa nemecky naučí, ja na to, ze sa naučím swahilsky.
Aj sa asi o 10 rokov, z celkom dobrých dôvodov, základy swahilštiny naozaj naučil! Špuntová sa nemecky nikdy ani nezačala učiť.
Ešte raz ma vyzval, aby som sa vyjadril, znovu som sa vyjadril záporne a doplnil som to tým, že nemám v pracovnej náplni učiť nikoho slovensky. Špuntová, ktorá sa medzitým vrátila, sa ohradila, že ona sama sa naučí, ja som ju usadil tým, že rozprávam s Vavrouchom a nie s ňou. A čo som to ešte všetko povedal: na otázku, či svoje argumenty zopakujem pred Ing. Děkanovským (Vavrouchov vedúci – vedúci útvaru "Výskum a laboratóriá"), som odpovedal kladne, spýtal som sa Vavroucha, či v celých VSŽ niet okrem nej nikoho na túto prácu, on povedal, že nie, ja som sa zasmial, atď.
Túto "diskusiu" chcel uzavrieť tým, že už o tom diskutovať nebudeme. Diskutovalo sa vraj v roku 1968 [!!]. Nato som sa ho spýtal, prečo od nás na verejných straníckych schôdzach div nie kolenačky žobrú diskusné príspevky. To ho zmiatlo, ale "vynašiel sa" vyhlásením, že keď SA závery prijmú, potom SA už nediskutuje. Moja pochopitešľná replika znela, že JA som nijaké závery neprijal. On odpovedal, že ich prijal ON, načo som ho upozornil na to, že nie on rozhoduje kedy možno hovoriť, a kedy nie. Žijeme predsa v demokratickej spoločnosti.
Na význam ukončenia diskusie v totalitnej spoločnosti poukázal George Orwell, keď podrobne popísal diktatúru v svojom najznámejšom diele "1984". Ale aj v satire "Zvieracia farma" píše na konci 5. kapitoly: "[Krátko po revolúcii] Zvieratá sa ešte stále zhromažďovali v nedeľu ráno, zaspievali si hymnu "Zvieratá Anglicka" a dostali príkazy na nasledujúci týždeň. Ale žiadne diskusie už neboli." Toto bolo napísané v roku 1944, ale Vavrouch sa to nehanbil použiť ešte v roku 1973.
Popoludní na porade (v prítomnosti Šulíkovej a Semanovej) sa ma ešte raz pýtal, či budem pomáhať Špuntovej, povedal som, že odmietam, dal do zápisu z porady vetu, že za metodické usmerňovanie Ing. Špuntovej zodpovedám ja. Tým to pre dnešok skončilo.
15. 3. 1973 – štvrtok
Moja sláva netrvala dlho. Iba 24 hodín. Včera okolo 11 h. na "porade" ma Vavrouch vyzval, aby som v prítomnosti svedka, sprostej, podlízavej, servilnej Šulíkovej, zopakoval svoje stanovisko. Zopakoval som ho bez obalu. Nato mi Vavrouch oznámil, že prijatie Špuntovej je želaním Děkanovského, že o ňom rozhodli stranícke a odborové orgány a preto mi prikazuje, aby som sa podrobil jeho nariadeniam. V opačnom prípade všetky menované osoby a orgány sa postarajú o to, aby som svoje tvrdošíjne stanovisko zmenil. Odpovedal som v tom zmysle, že človek, ktorého jedinou zbraňou je vlastný intelekt, nevyhrá v boji s tupou mocou. A púšťať sa do boja, keď je neúspech istý, tiež nemá cenu.
Tak som teda na veľké Vavrouchovo potešenie kapituloval. Tá bezcharakterná SVIŇA sa tomu nesmierne potešila – pripadal si asi ako Alexander Macedónsky. Dnes popoludní mi pre istotu doniesol písomný príkaz, podľa ktorého sa mám o tú beztvarú, hlúpu, oligofrenickú hlavu, ktorá sa volá Špuntová, starať. Pomery sa teda "znormalizovali".
Vavrouch vyhlásil dnes včerajšok za minulosť, ktorá sa zrejme ani nestala, bol veľmi milý a zdvorilý – ako všetci, ktorým ide len o jedno – o vlastný prospech. Hodí sa naňho Hronova charakteristika bezcharakterných ľudí: "Napľuj kurve do očí – povie ti, že prší".