Martin Arnold
Ing. Jozef Vavrouch sa stal vedúcim oddelenia VTEI vo VSŽ v Košiciach v máji 1971. Tam a vtedy začala jeho "závratná" kariéra, ktorej hnacím motorom bola snaha vyťažiť z predstieranej servilnosti voči KSČ čo najviac pre jeho vlastný (hmotný) prospech. Toto jeho počínanie malo formu komicky hranej straníckej horlivosti a ostentatívne na obdiv vystavovaného "budovateľského" nadšenia. Ľudia takého typu, ako bol autor zápisníka, z ktorého pochádzajú nasledujúce citáty, boli preňho iba prekážkou v jeho kariére – ich ľudská dimenzia ho ani v najmenšom nezaujímala. Nasledujúce riadky zreteľne ukazujú, ako sa Vavrouch v priebehu jednania s týmto človekom – človekom vtedy nijak výnimočným, ale nezvykle dôsledným – postupne zbavoval akýchkoľvek škrupulí (za predpokladu, že nejaké vôbec niekedy mal).
Čítanie tohoto autentického príbehu má poslúžiť tým dole nato, aby si uvedomili, že ich pasivita, či dokonca servilnosť, uľahčuje tým hore život, a že ich aj tak natrvalo pred ich stúpajúcimi nárokmi neuchráni. Tí hore im budú totiž skákať po chrbte tým viac, čím budú tí dole servilnejší (do mäkkého sa kope ľahšie než do tvrdého – vôbec to nebolí).
Keďže sa autor zápisníka nakoniec vypracoval (bez akejkoľvek pomoci akýchkoľvek politických organizácií) na medzinárodne uznávaného profesora prestížnej americkej univerzity, môže čítanie týchto riadkov ukázať tým hore, aké márne je stavať svoju kariéru na ponižovaní tých, ktorí ich intelektuálne i morálne zďaleka prevyšujú. Slobodný duch – zvlášť v spojení s rozvinutým intelektom – nepodľahne tupej a bezduchej ideológii a neudusí sa ani pod hrubou vrstvou špiny, nahádzanou malichernými kariéristami.
Vavrouch bol v dobe, z ktorej pochádzajú nasledujúce citáty, samozrejme malým hovnom, ale je pozoruhodné, v akej krátkej dobe sa stihol vypracovať, obrazne povedané, na solídny kus výdatne zapáchajúceho, kyprého lajna. Základnou metódou, ktorú pritom používal, bola – ako dostatočne jasne uvidíme – amatérsky praktikovaná rektoskopia v prospech tých hore (zachádzajúca občas až do kolonoskopie), snúbiaca sa s aroganciou voči tým dole. Myslím si, že práve analýza začiatkov je poučná. Premena človeka na sviňu je veľmi zložitý a náročný proces práve preto, lebo je to zmena kvalitatívna. Ďalej to už ide samo – kvalita tu už je, sviňa už iba žerie a neustále priberá – až do jatočnej váhy. Hor sa teda do čítania citátov!
Text uvádzaný v ďalšom kurzívou [a vo vnútri textu v hranatých zátvorkách] označuje komentáre zostavovateľa.
Kolorit doby, z ktorej citáty pochádzajú, veľmi vhodne ilustruje podnikový týždenník "Oceľ východu", ktorého šéfredaktor Jaromír Neuhort bol aj autorom "seriálu" Na návšteve u staršieho brata, z ktorého si autor Zápisníka vystrihol ako ukážku 16. pokračovanie (Ročník XI., číslo 51-52, z 28. decembra 1970). Vyberám iba pár odstavcov z textu zaberajúceho štvrť strany:
"Po jeho slovách sa rozbehli chlapci a dievčatá s červenými šatkami medzi nás na tribúnku a každému nám okolo krku priviazali na znamenie našej príslušnosti do radov pionierov – leninovcov hodvábnu červenú šatku, ktorá predstavuje časť červenej zástavy – symbolu medzinárodného robotníckeho hnutia a víťazných revolučných bojov.Svoje červené šatky nám záporožské deti viazali v dôvere [odkiaľže to o obsahu dôvery detí súdruh Neuhort vedel?], že pôjdeme cestou, vyjadrenou v pionierskom hesle: "K budovaniu a obrane socializmu vždy pripravený!" Dôveru treba odplácať dôverou, neslobodno ju sklamať, najmä nie dôveru detí – s takými dojmami sme so stiahnutými hrdlami a zvlhlými očami [od vodky?] prijímali od záporožských detí červené šatky.
Pionieri ešte raz po oddieloch prepochodovali pred nami a vedúca tábora nás pozvala do táborovej klubovne, kde o chvíľu začalo finále medzioddielovej súťaže zborového spevu. Samozrejme, pozvanie sme vďačne prijali a o chvíľu sme sedeli v predných radoch sedadiel do posledného miesta zaplnenej sály.
Program, ktorý sa o chvíľu odohrával na javisku, nás priam očaril. A súčasne nám dal dôkaz, že z týchto detí rastú ľudia telom i dušou oddaní ideám socializmu a komunizmu. [Program ako dôkaz – nevídali!]
Nebol to prostý zborový spev [to veru nie!]. Vystúpenie každého oddielu bolo formou dramatizovanej pesničky. A každé vystúpenie malo svoje ideové vysokopolitické zameranie. Zatiaľ čo jeden oddiel ospevoval hrdinstvo červených partizánov v boji za víťazstvo socialistickej revolúcie, ďalší zas budovateľskú prácu sovietskych ľudí, iný lásku k mieru a odpor proti vojne a fašizmu, ďalší zas medzinárodnú solidaritu mládeže – takže celý program vyznel ako manifestácia vznešených leninských ideí socializmu a komunizmu.
Porota súťaže mala – podľa môjho názoru – ťažkú prácu, komu prisúdiť prvé miesta a s nimi súvisiacu odmenu – asi metrové koláče. Odmeny pre víťazov sme "obohatili" i my venovanými vlajočkami NHKG Ostrava a odznakmi VSŽ Košice.
Plní dojatia a nezabudnuteľných dojmov z krátkej návštevy pionierskeho tábora "Sputnik" sme v sprievode predsedu podnikovej organizácie Záporožstaľu súdruha S. V. Zeľjanského nastúpili do autobusu. Nikoho z nás ani nenapadlo, že by sme si snáď mali odviazať pionierske šatky [zrejme s nimi spia dodnes]. Tak sme – stále s pionierskymi šatkami – cestovali [my idioti] autobusom z tábora "Sputnik" cez mesto na ostrov Chortica."