Martin Arnold

2. 5. 1974 – štvrtok
Dnes ráno som v električke dočítal Hacarov Úvod do obecné astronomie. Ďalšou takou knihou na čítanie v električke cestou do práca a z práce, poprípade i niekedy večer, bude odo dnes: D. W. Sciama, Sovremennaja kosmologija (preklad knihy Moderm Cosmology). Okrem toho sa musím pripravovať na štátnu skúšku z angličtiny, ktorá bude 14. 5. v Poprade.

6. 5. 1974 – pondelok
V piatok okolo 14:30 mi zavolal Jarolím – potreboval tlmočníka pre sovietsku delegáciu. Okamžite som si uvedomil, že to znamená zostať po pracovnej dobe (možno do večera) v práci a potom čakať na riedko chodiace električky. A to len preto, že súdruhovi "námestkovi" sú sovietski súdruhovia síce dobrí na jeho kariéru, ale ruský jazyk by sa zasa kvôli ním neučil. A Špuntová bola ním minulý týždeň od takej práce "oslobodená" pre neznalosť slovenčiny [!!]. Vyvinul sa potom asi taký dialóg:

Ja: Za ruštinu predsa berie jazykový príplatok Vavrouch.
On: Ale on teď učí na VÚMLu. Ale vždyť vy také umíte rusky.
Ja: Ja rusky neviem.
On: Ale – ale. Vždyť jste se kolik let učili ruštinu ve škole?

A tu som povedal niečo, čoho som sa vzápätí až zľakol:

Ja: A vy ste sa rusky neučili? Vy – člen strany – ste si nedali námahu naučiť sa svetový jazyk pokroku a mieru? A u mňa – nestraníka – považujete znalosť ruštiny za samozrejmú? Načo vám je pri konverzácii s triednymi bratmi tlmočník?

Ticho, a o chvíľu cvaknutie telefónu. – Dosť som sa toho rozhovoru zľakol a mal som pokazený celý víkend.

Dnes dopoludnia sa Vavrouch halasne vrátil z porady u Jarolíma a nič nenaznačovalo, že by sa na mňa Jarolím sťažoval. A mne svitlo: ten blbec [Jarolím] sa za ten rozhovor hanbil!

Zdá sa, že Jarolím – podstatne starší než obaja protagonisti tohoto príbehu – nebol až taký bezcharakterný ako nadržaný Vavrouch. Prežil už aj nacizmus aj vojnu a možno (ale to je naozaj len veľmi odvážna hypotéza) nebodaj ten statočný postoj mladého odvážlivca v hĺbke duše aj ocenil, lebo vedel, koľko zla by mu mohol spôsobiť – keby len chcel. Ale on možno len nechcel, alebo mu to nestálo za námahu: nejak to s tým tlmočením dopadlo, tak čo?

17. 5. 1974 – piatok
Písomná skúška [štátnej jazykovej skúšky z angličtiny, na Jazykovej škole v Poprade] trvala od 15. do 19. hodiny. Mala tri časti: reprodukcia prečítaného textu (A Good Lesson), preklad textu o 104. výročí narodenia V. I. Lenina do angličtiny [typické pre idiotské pomery v reálnom socializme !] a kompozícia na jednu z troch tém ... Vybral som si druhú tému (vo forme listu priateľovi) "Ako trávim voľný čas".

27. 5. 1974 – pondelok
Dnes od 14. do 18. hodiny som bol na písomnej časti štátnej jazykovej skúšky [z nemčiny] ... V 3. časti som si vybral Meine Beziehung zur Literatur und Kunst.

11. 6. 1974 – utorok
Dnes našu knižnicu navštívili študentky z Leningradu (s dvomi docentkami). Pretože Vavrouch bol neprítomný, musel som sa výkladu o našom oddelení ujať ja.

14. 6. 1974 – piatok
Dnes som cestou z práce dočítal v električke knihu D. W. Sciama, Sovremennaja kosmologija. Dozvedel som sa zaujímavé veci o quasaroch, reliktovom žiarení, horúcom Vesmíre atď. – Písomnú skúšku z angličtiny som urobil, v pondelok pôjdem na ústnu.

17. 6. 1974 – pondelok
Štátnu skúšku z angličtiny som urobil dnes v Poprade na výbornú. O 18 h. som bol na písomnej skúške z nemčiny [v Košiciach].

20. 6. 1974 – štvrtok
O 18. h. som bol na ústnej skúške z nemčiny. Dostal som štvorku. Vytiahol som si otázku "Schiller a jeho historické drámy". Povedal som, že o Schillerovi neviem takmer nič. Skúšajúca učiteľka Kylhekuová mi naznačila, že by som mal vedieť aspoň kedy Schiller žil. Vysvetlil som jej, že pred rokom 1827, lebo Beethoven použil jeho ódu An die Freude v 9. symfónii. Považovala taký údaj za takmer bezočivý. Argumentoval som, že nemám byť skúšaný zo znalostí faktov, ale jazyka. Veď ani rodený Nemec nemusí vedieť nič o Schillerovi a skúšku z nemčiny by aj v Košiciach hádam urobil. Nerozumela takému argumentu, úbohá učiteľská duša. Potom sa dopustila takej bezočivosti, že komentovala moju úspešnú skúšku z angličtiny. Ona by sa vraj taký nekultivovaný jazyk ako je angličtina, ani neučila. Vyjadril som obavu, že anglicky hovoriacich ľudí názory Kylhekuovej asi pramálo zaujímajú. Skúška, trvajúca vyše hodiny a vedená neustále nemecky, vyvrcholila tým, že sa K. dala uniesť k výroku, že nemčina je jazyk kultúry, vedy a umenia, ktorý som ja doplnil: "a nacizmu!" Tým skúška skončila, akoby uťal. Stupídna baba, ktorá si myslí, že keď vie nemecky, je oprávnená vyjadrovať sa už ku všetkému! Nemecky vie predsa aj každá nemecká klozetárka!

26. 6. 1974 – streda
Včera som nebol na verejnej straníckej schôdzi a nebudem na takéto schôdze, konané raz za štvrťrok, vôbec chodiť. Konajú sa po pracovnej dobe a prospech z našej prítomnosti má jedine Vavrouch, ktorý sa môže chváliť vysokou účasťou. Dopustil sa už takej bezočivosti, že vyhlásil, že na deň schôdze nedá nikomu dovolenku!

Sviňa si už hovie v bahne. Začína sa vyjadrovať v termínoch zákazov a príkazov. Nie z presvedčenia o spásonosnom účinku účasti na straníckej schôdzi (to by sa ešte dalo kvalifikovať ako obmedzený fanatizmus), ale len preto, aby nič nerušilo jej blažené krochkanie (čo už je sprosté pokrytectvo, zakrývajúce osobné "prospechárstvo" (to je termín vymyslený komunistami!) na úkor obmedzovania slobody druhých).

13. 7. 1974 – sobota
Dočítal som prvý diel knihy A. Messiah, Quantum Mechanics. Nie veľmi sa mi chce púšťať do druhého dielu, lebo je veťmi rozsiahly. Asi si vyberiem iba niektoré kapitoly.

18. 9. 1974 – streda
Včera som preložil 30 strán z ruštiny: príloha ku kontraktu týkajúcemu sa zariadenia na kontinuálne odlievanie. Preklad bolo treba urobiť za 24 hodín, žiaden externý prekladateľ nebol ochotný preklad prijať, a keby som odmietol i ja, dostal by som nato príkaz a prekladal by som bez zisku. Prekladal som v práci od 8. do 18. hodiny. Písal som na elektrickom písacom stroji Optima, čo mi značne šetrilo do krve popraskané prsty. Doma som dopísal ešte asi 3 strany. Takže som bol PRINÚTENÝ zarobiť si okolo 600 Kčs.

27. 9. 1974 – piatok
Včera som bol priamym účastníkom havárie električiek pri Pereši. Stál som v druhom vozni, asi v strede, držal som sa držadla nad hlavou. Pri prudkom náraze som urobil pár krokov dopredu, ale podarilo sa mi udržať. Bol som veľmi prekvapený, keď som videl takmer všetkých cestujúcich, ktorí pred chvíľou stáli, na podlahe. Myslel som si, že išlo iba o prudké zabrzdenie. Až keď takmer všetci ľudia vyšli z električky (bolo vidieť i zakrvavené ruky), zbadal som, že predok vozňa je úplne zdemolovaný. Električka, v ktorej som cestoval, narazila do stojacej električky.

Ešte i pri popise takých len osobne významných udalostí sa autor vyjadruje opatrne: ASI v strede, TAKMER všetkých. Štýl veľmi cudzí Vavrouchovej kategorickej mentalite: viď jeho "objektívnu nutnosť" zo 14. 7. 1973.

7. 10. 1974 – pondelok
Zvýšil som váhu veľkej činky na 50 kg. Urobil som s ňou 20 drepov a 50 výponov.

23. 10. 1974 – streda
Kvôli povodniam je na mnohých miestach Slovenska prerušená železničná i cestná doprava.

Od 1. 9. zastupujem Vavroucha. Dnes som si začal vybavovať príplatok za zastupovanie. Ani som nevedel, že ho dostanem s platnosťou od 1. 9. Má to byť 15% z platu, ale neviem či môjho, alebo Vavrouchovho. V prvom prípade by to bolo 412,50 Kčs, v druhom vyše 600 Kčs mesačne. Dosť slušná suma za podpisovanie pošty (Vavrouch za tú istú prácu dostáva celý plat).

7. 11. 1974 – štvrtok
V utorok nastúpil do práce Vavrouch, čím skončilo moje dvojmesačné zastupovanie.

11. 11. 1974 – pondelok
Zajtra by som mal začať navštevovať politické školenie. Neviem, čo ešte urobím – ma to trvať dva roky, raz do týždňa a ja sa nechcem ani takto "angažovať", zvlášť keď časť (asi väčšia) školenia sa má konať po pracovnej dobe. Na druhej strane sa mi už nechce plýtvať energiou neustálymi spormi s jedným kreténom.

13. 11. 1974 – streda
A rozhodol som sa! Nebudem zo seba robiť opicu a strácať drahocenný čas svojho života len preto, aby som tancoval ako pískajú komunistické svine. Ráno som Vavrouchovi povedal, že na žiadne politické školenie nebudem chodiť. Nervózne ním zacukalo a povedal mi, aby som mu to dal písomne. O pol hodiny som mu dal strojom písaný hárok, na ktorom vysvetľujem, že na školenie NEPOTREBUJEM chodiť, pretože som politicky vzdelanejší než všetci prednášajúci dokopy. Teraz ma len mrzí, že som si od zlosti zabudol urobiť kópiu.

18. 11. 1974 – pondelok
Na dnešnej porade "vedúcich skupín" Vavrouch oboznámil prítomných s tým, že som odmietol účasť na politickom školení. Vyjadril sa ďalej v tom zmysle, že každý vedúci pracovník musí aj politicky vplývať na svojich podriadených a to nemožno bez absolvovania uvedeného školenia. Oznámil mi, že moje rozhodnutie ovplyvní moje perspektívy a zdôraznil "i osobné". Išlo zrejme o varovanie ostatných pred podobným konaním, preto som mu nepovedal nič – ani na absurdné tvrdenie o spásonosnosti politického školenia – a práve vo VSŽ. Ešte by to označil za poburovanie.

Toto by som považoval za kľúčový bod celého príbehu, za jeho vyvrcholenie (klimax). Vavrouch tu zahadzuje všetky škrupule a stáva sa z neho hovorca komunistickej strany, ktorý sa verejne a bez hanby vyhráža postihom pre nič iné než pre politický názor! Videli sme, že k prerodu človeka na sviňu dochádzalo postupne, ale tu sa táto mystická metamorfóza dovršuje a v istom zmysle fixuje. V ďalších citátoch uvidíme, že onen písomný doklad držal Vavrouch u seba, takže nekonal z poverenia strany, ale z vlastnej iniciatívy. Nešlo mu o stranu, šlo mu o seba. Stotožnil sa so stranou len preto, že sa mu to hodilo, presne ako kanec Napoleon z Orwellovej Zvieracej farmy, novely s podtitulom "O tom, ako to dopadne, keď sa svine dostanú ku korytám".

Vavrouch si vtedy zrejme gratuloval, že písomným dokladom bude môcť autora vydierať a možno si aj myslel, že konal "objektívne" správne: veď on nič zlé nerobil, on len žiadal to, čo SA vtedy žiadalo. Lenže jeho VINA je práve v tom, že sa dobrovoľne zaradil do šíku tých, od ktorých sa očakávalo, že čosi také podlé budú musieť konať. A vedel to od začiatku, takže žiadna výhovorka radového vojaka, že plnil iba príkazy nadriadených, neobstojí. On nebol do vojenskej služby odvelený príkazom. On bol žoldnierom, plateným za svoju špinavú prácu, ktorú si vybral dobrovoľne.

Jedno však iste vtedy netušil ani v najbujnejšej fantázii: že práve ten nepoddajný poddaný si všetko toto svinstvo pedantne zapisuje a že jedného dňa nebude mať ani najmenší dôvod, aby o tom mlčal. A keby ho to aj, bohvie prečo, napadlo, bol by si ISTÝ, že ten poddaný sa bude k nemu – Vavrouchovi – správať slušnejšie než sa Vavrouch správal k nemu a teda niet sa čoho ani teoreticky obávať. Prečo tá istota? No veď preto, lebo Vavrouch je predsa Vavrouch !! – on je stredom svojho sveta a stredu svojho sveta sa predsa nič zlé nesmie z egocentrickej perspektívy stať! Vavrouch sa jednoducho cítil VYVOLENÝ, čo je pocit, ktorý má hlboký živočíšny pôvod (súvisí s pudom sebazáchovy) a potlačiť sa dá len intelektom. Tento živočíšny atavizmus z dôb, keď sme sa od opíc líšili len málo, je pravým koreňom všetkého zla, od jednoduchej žiarlivosti až po nacionalizmus a vojny.

Lenže na svete niet vyvolených – sú iba schopní, menej schopní a neschopní. Keď tí poslední túžia po niečom, na čo nemajú nárok, uchyľujú sa k ľstiam, ktoré sú naporúdzi. V "slávnych" časom rozoraných celín, udeľovania tvrdých rán vojnovým štváčom, v dobách boja za svetlejšie zajtrajšky, etc. ad nauseam, bolo takou jednoduchou ľsťou postaviť sa verbálne na stranu pokroku a mieru, zaklínať sa stranou a blahom proletárov všetkých krajín, mysliac pritom len a len na chvejivé teplo vlastného zadku. V mene vlastného zadku potom bojovali neschopní proti schopným. Bol to boj neľútostný, ale v historickej perspektíve márny.

Zmysel pre spravodlivosť, ktorý nemá živočíšny pôvod, ale rodí sa iba v inteligentnej ľudskej mysli, káže, že proti sviniam s ľudskou tvárou a ich ideológii – svinstvu – treba nekompromisne bojovať. Prvým predpokladom takého boja je ukázať na oboje prstom. A len toto tu robím v mene autora Zápisníka.

24. 11. 1974 – nedeľa
Pred chvíľou som počul z maďarského vysielača Miskolc Menuhina, ako diriguje Beethovenovho Prométea (končí melódiou použitou neskôr vo finále Eroiky), Händelov organový koncert, Bachov 6. brandenburský koncert. Okolo poludnia som si vypočul celú Rossiniho operu Popoluška. Ďalej som toho týždňa počul Brucknerove motetá a 7. symfóniu, Scarlattiho sonáty, Mozartov koncert pre klarinet, prierez Verdiho operou Maškarný ples a ešte veľa iného. Aké šťastie, že nám velikáni hudby zanechali toľko krásnych diel!

25. 11. 1974 – pondelok
Dnes na schôdzi ROH som odmietol členstvo v BSP. Urobili tak na môj popud i Kr. a Ku. Neviem dokedy oni vydržia. Ale dlho asi nie.

Z uvedeneho citátu sa zdá, že sa autor akosi implicitne stal členom ROH. Ale isté to nie je.

Opusťme teraz prísnu chronológiu a pozrime sa, od koho to Vavrouch chcel, aby vstúpil do brigády socialistickej práce (BSP). Autor si veľmi dávno pred vyššiecitovaným odmietnutím napísal do svojho Zápisníka nasledujúce, trochu kostrbaté vety. Po ich prečítaní nám bude zrejmé, že sa jeho rozhodnutiu nemožno čudovať. Zradil by tak svoje krédo, a on bol naozaj dôsledný a preto sa správal v súlade so svojimi názormi. Upozorňujem, že nasledujúci citát pochádza AŽ z roku 1961, teda ešte z jeho školských čias. Odpusťme preto mladému autorovi trochu nadmerný pátos :

6. 3. 1961 – pondelok
Zmyslom ľudského života je nejaká činnosť, ktorá smeruje k dosiahnutiu človekom vytýčeného cieľa. Voľba cieľa je prísne súkromná, nikto nemá právo ju ovplyvňovať. Každý má právo na súkromné záľuby, na súkromie. Veď nato pracujeme, k tomu smeruje práca celého človečenstva, aby sme uspokojili svoje súkromné potreby, aby sme boli šťastní a spokojní v tom, v čom takí môžeme byť. Každý nájde šťastie v inom a toto šťastie človeku uberať je najneslýchanejšou krivdou. Nikto však nemá právo budovať si svoje šťastie na nešťastí iných ! Nikto nemá právo uberať človeku jeho súkromie, túto maličkosť, ktorá je náplňou ľudského života.

Predstavitelia terajšieho zriadenia si však myslia, že majú právo kontrolovať život človeka po práci, myslia si, že im prislúcha uberať človeku voľný čas, myslia si, že majú právo usmerňovať súkromnú činnosť. Propagátori komunistického štýlu života síce kričia, že pomáhajú rozvíjať všetky schopnosti človeka, že dávajú každému možnosť zábavy, atď. Zabúdajú však pripomenúť, že tieto schopnosti chcú rozvíjať tak a takým smerom, aby slúžili ich cieľom a nie cieľom týchto ľudí, zabúdajú pripomenúť, že dávajú možnosť zabávať sa len vtedy kedy chcú oni a tak ako chcú oni. Veď kam smeruje hnutie BRIGÁD SOCIALISTICKEJ PRÁCE ?

Toto hnutie vyzerá navonok ako úplne neškodné, vypočítané na naivných a tupých ľudí, ktorí sú schopní za získanú medailu vydať zo seba všetko. Toto hnutie má však zaujímavé heslo: "Socialisticky pracovať – socialisticky ziť". Socialisticky žiť sa tu uvádza ako príkaz. Strana PRIKAZUJE aby sme socialisticky žili. To znamená, že už nemôžeme žiť ako chceme, že už nemôžeme venovať svoje voľné chvíle hociakým záľubám. Keď ja mám socialisticky žiť, už nesmiem počúvať Slobodnú Európu, ani Hlas Ameriky, nesmiem čítať diela, ktoré napísali ľudia mysliaci ináč než Marx, Engels a hlavne Lenin ... Lenže toto hnutie je nebezpečnejšie tým, že nielen prikazuje, ale zaisťuje si aj kontrolu nad tým, čo sa robí. Touto kontrolou je kolektív. Ak ľudia svoj súkromný život vedú v rámci kolektívu, musia o sebe vedieť. V každom takom kolektíve sa však nájdu ľudia, ktorí "veria strane", čo ináč značí, ľudia obmedzení a presvedčení o správnosti "línie" strany (aké odporné je už toto slovo samé) a slepo ju poslúchajúci. Takýto kolektív sa tak stáva ochranou proti tomu, aby si ľudia v súkromí rozširovali obzor z iných prameňov, než sú stranou schválené, stáva sa ochranou pred hnutím nespokojnosti vychádzajúcim zo súkromia. To je pravý zmysel brigád socialistickej práce. Jeho tvorcovia by chceli, aby ľudia nielen socialisticky žili ale – aj mysleli. Dúfajme však, že sa plánovaný podnik nepodarí, že majú ľudia ešte trocha zdravého rozumu. Dnes živorí. Je chápaný extrémne formálne. Toto hnutie koniec koncov nie je novinkou. Je pokračovaním toho, čo sa nazýva "aktivita", či "angažovanosť". Pod "aktivitou" sa nemyslí akákoľvek činnosť, lež činnosť vo forme funkcií a politickej a straníckej horlivosti. Takou "aktivitou" zaneprázdňujú ľudí, aby nemali čas na súkromie. [Vavrouch čas na súkromie chcel mať, preto chcel "aktivitu" zvaliť na podriadených.] Rovnako akákoľvek socialistická súťaž sleduje tento cieľ. Tí, ktorí si chcú oddýchnuť, sú vyhlasovaní za egoistov, individualistov. Človek v socializme má byť vysatý úplne. Musí dať prekliatému strojcovi tohoto poriadku všetko, od pracovnej sily až po súkromie.

18. 12. 1974 – streda
V piatok, t.j. 13. 12. 1974 zomrel náhle vedúci Výskumu Ing. Alexander Děkanovský. Po Hronovi a Juskovi je to tretí mŕtvy, ktorého som vo VSŽ osobne poznal. Dnes bol pohreb.
Asi sa ho nezúčastnil. Ale keby tak išlo o Vavroucha, to by mu od radosti hádam aj veniec kúpil.

19. 12. 1974 – štvrtok
Vavrouch nechcel pustiť na dovolenku medzi sviatkami viac mužov než jedného. Vraj mu to nariadil Ing. Jarolím. V pondelok (keď bol Vavrouch v Prahe) som Jarolíma navštívil a dostal som ubezpečenie, že Vavrouch môže podľa vlastného uváženia pustiť na dovolenku taký počet ľudí, ktorý "neohrozí prevádzku oddelenia". Popritom mi samozrejme vykladal rôzne hlúposti, ako napr. že je amorálne (!) spájať tromi dňami dovolenky dva sviatky (Vianoce a Nový rok), že na MOJE prémie musia "dělat na vysokých pecích i v neděli v noci" (o tom, kto robí na JEHO prémie taktne pomlčal – zrejme zo skromnosti). K obľúbenej téme "hutníkov na vysokých peciach" sa vrátil ešte najmenej jednou variáciou, keď sa ma spýtal "co by na to řekli hutníci na vysokých pecích?" Na to som reagoval úprimnou otázkou "a to hutníci na vysokých peciach o MNE naozaj vedia ??". Ale on nie je zvyknutý počúvať druhých (okrem nadriadených), takže sme hovorili jeden o voze a druhý o koze.

Vavrouchovi som však Jarolímov názor oznámil a pýtal som sa ho, či neprítomnosť Kr., Ku. a mňa "ohrozí prevádzku oddelenia". Nevoľky priznal, že nie, ale vraj sa musí ešte rozprávať s Jarolímom. Pritom ma ešte otcovsky poučil o tom že "dovolenka je od slova dovoliť". Odvetil som, že naše konanie sa neriadi etymológiou (nevedel chudák, čo to je, asi preto už nepokračoval). Dnes dopoludnia mi skleslo oznámil, že môžeme ísť všetci na dovolenku. Mám 7 dní dovolenky, naposledy pôjdem do práce zajtra a do práce nastúpim 6. 1. 1975.

Veru, veru, za socializmu sa pod vysoko vztýčeným "práporom" marxizmu-leninizmu viedol neľútostný boj o každé hovno. A po roku 1989 sa niektorým idiotom za toutu "slávnou érou boja o svetlé zajtrajšky" ešte cnie.

22. 12. 1974 – nedeľa
Prvý deň dovolenky: teplota 38.4° C, kašeľ, bolesti v pľúcach a v krížovej oblasti.

24. 12. 1974 – utorok
Nešťastné Vianoce. Chrípku má už celá rodina. Celú noc nám teplota neklesla pod 38° C. Teraz je to trochu lepšie. Som však taký slabý, že som ledva vládal vložiť stromček do stojana.

29. 12. 1974 – nedeľa
Teplotu už nemám, ale stále sa cítim mizerne. Pekná dovolenka.

Pospolitý ľud hovorí, že malé hriešky pánbožko hneď tresce. Potrestal zrejme aj autora za amorálnosť voči hutníkom na vysokých peciach!

Ďalej

Návrat